Stereotypy

Výročie vzniku Československej republiky sme svorne prešli takmer absolútnym mlčaním. Márne historici zdôrazňovali význam tohto aktu, po skúsenostiach z minulých rokov im už zrejme málokto verí. Kým ešte nedávno v súvislosti so vznikom ČSR vyzdvihovali aj nesporný význam M. R. Štefánika a obviňovali predchádzajúcu éru z blokovania informácií o tejto osobnosti, dnes je Štefánik ako čechoslovakista pre nás v záplave rýdzo slovenského národniarstva opäť politickou mŕtvolou. Nevieme o ňom oveľa viac ako sme vedeli pred dvadsiatimi rokmi a slovenskú mládež už jeho život ďalej nevzrušuje. Ak ho predsa len tu a tam oživíme, tak sa to deje presne v duchu reality šou -- predstavíme ho ako objekt enormného záujmu žien, prípadne ako autora ženských fotografických aktov z Tahiti. V minulých dňoch sme sa presvedčili, že rovnako sezónne použiteľný je aj Ľudovít Štúr. Záujem o jeho slovenčinu síce v záplave angličtiny a počítačovej vravy pohasol dokonca aj v kruhoch, ktoré by mali krásu slovenčiny uplatňovať v praxi, tým vďačnejšie sa ho však zmocnili priaznivci Slovenskej pospolitosti, ktorí Štúra vyhlásili za bojovníka za ľudské práva. A vyšli do ulíc. Z toho, že sa ocitol na transparentoch práve nad pomútenými hlavami týchto ľudí, sa Štúr zaiste obracal v hrobe. Nedokážeme sa skrátka vymaniť zo stereotypov, ktoré nás nútia jeden deň oslavovať, druhý deň zatracovať. Slepo a bez rozmyslu. Možno nie je ďaleko čas, keď vytiahneme z hrobu povedzme Andreja Sládkoviča prisúdime mu nejaký atraktívny prívlastok.