Politická situácia v Iraku sa mala uvoľniť vlastne už vlani v decembri po parlamentných voľbách. Účasť najdôležitejších skupín a strán na nich politológovia považovali za základný kameň vytvorenia všeobecne akceptovanej irackej vlády. Štyri mesiace po voľbách je situácia komplikovanejšia ako kedykoľvek predtým. Politické strany sa ešte stále nedokázali zhodnúť na vytvorení väčšinového kabinetu. A čoraz častejšie sa ako príčina uvádza samotná osoba premiéra. Medzitým je takmer isté, že zostaviť vládu na čele s Ibrahimom al Džafárím sa už nepodarí.
Džafárí, predseda islamistickej strany Dawa a zároveň Zjednoteného irackého spojenectva (UIA), stratil predovšetkým priazeň Washingtonu. Americký prezident George Bush tohto politika nepovažuje za muža na svojom mieste, predovšetkým z hľadiska predpokladov na upokojenie situácie v krajine, ktorá stojí na pokraji občianskej vojny. Mnohí považujú Džafárího za priateľského, ale slabého človeka, a v tejto vlastnosti aj vidia jeho najväčší osobnostný deficit.
Niektorí americkí politici mu nedokážu zabudnúť ani to, že bola to strana Dawa, ktorá svojho času po vojne o Kuvajt plánovala atentát na Georgea Busha staršieho. Obľúbený zato nebol Džafárí vo Washingtone nikdy, teraz by ho však Biely dom chcel z politickej scény odpratať definitívne. Úlohu zohráva i ďalšia okolnosť, ktorú Američania a ich spojenci nie sú schopní prehltnúť. Na čelo šíitskej frakcie, a tým aj do premiérskeho úradu, sa totiž Džafárí dal nominovať s podporou radikálneho islamského duchovného Muktadera el Sadra. Toho Sadra, ktorý začiatkom roku 2004 inicioval v Iraku protiamerické povstanie. Zahynuli počas neho viacerí americkí vojaci.
Spojenie strany Dawa s rodinou Sadrovcov má hlboké korene, pri jej založení v 50. rokoch hral významnú úlohu Sadrov strýko. Kritici Džafárímu vyčítajú i to, že nemá pod kontrolou ministrov vlády. Je známe, že svojím životom žijú napríklad šíitské eskadry smrti, pridružené k ministerstvu vnútra. Jeho šéf Badžan Džabar bol kedysi jedným z veliteľov Sadrových milícií. Podobne sa hovorí, že v rukách sadrovského klanu sú pevne aj ďalšie centrálne úrady, ako trebárs ministerstvo zdravotníctva alebo ministerstvo dopravy. Sunniti v nich nemajú šancu a už dávno ich nahradili Sadrovi verní prívrženci.
K eskalácii situácie v Iraku však viedli predovšetkým akcie pod hlavičkou ministerstva vnútra. A keďže sunnitsky orientovaní rebeli odpovedali na násilie protinásilím, bývalý premiér Aláví už otvorene hovorí o občianskej vojne.
Občiansku vojnu signalizujú i ďalšie príznaky. Podľa Medzinárodného úradu pre utečencov z pôvodného bydliska utieklo po atentáte na samarskú mešitu 30- až 35-tisíc Iračanov. Prešli tam, kde sa cítia istejšie a kde nie sú menšinou. Táto tendencia v Iraku síce nie je nová, ale jej rozsah je nebývalý.
I Kurdi sa za súčasného stavu cítia ohrození. Za istých okolností nemožno vylúčiť, že tak ťažko budovaný federálny systém by sa na konci mohol zrútiť, ak sa premiérom stane neschopný politik alebo nejaký radikál. S podobným vývojom by Kurdi nesúhlasili.
V Bagdade sa preto horúčkovito hľadá alternatívny kandidát voči Džafárímu. Každým dňom, ktorý uplynie, však štátna moc slabne. (gaf)˙
StoryEditor
Vykoľajená moc
Politická situácia v Iraku sa mala uvoľniť vlastne už vlani v decembri po parlamentných voľbách. Účasť najdôležitejších skupín a strán na nich politológovia považovali za základný kameň vytvorenia všeobecne akceptovanej irackej vlády. Štyri mesiace po voľbách je situácia komplikovanejšia ako kedykoľvek predtým. Politické strany sa ešte stále nedokázali zhodnúť na vytvorení väčšinového kabinetu. A stále častejšie sa ako príčina uvádza samotná osoba premiéra. Medzitým je takmer isté, že zostaviť vládu na čele s Ibrahimom al Džafárím sa už nepodarí.