Po dlhom lavírovaní a úspešnom praktikovaní diplomacie "mačka a myš" je to teda jasné. Severná Kórea už nie je podozrievaná z toho, že vyvíja či vlastní jadrové zbrane. Včerajšie udalosti postavili svet pred hotovú vec: Severná Kórea urobila prvý jadrový (podzemný) test vo svojich dejinách. Seizmické monitorovacie centrá test potvrdili. Otrasy údajne sú na úrovni "malej" atómovej bomby so silou 550 ton TNT. Vlastne žiadna katastrofa, keď si pomyslíme, že bomba hirošimského typu mala 15 000 ton TNT. Svetové spoločenstvo tak opäť stojí pred jedným zo svojich medzníkov a môže vzniknúť dojem, že sa to "nejako utrasie".
To je síce možné, ale predsa len nastala situácia, ktorá sa vymyká doterajšej evolúcii v šírení jadrových zbraní. USA boli obeťou japonského útoku, prečo by teda mali obetovať stotisíce vojakov pri dobývaní Japonska? A keď USA, prečo nie hlavný bipolárny rival ZSSR? A Francúzsko a Veľká Británia? Boli to v tom čase stále ešte symboly veľmocenskosti. A Čína a Izrael v 60. rokoch? "Čínska bomba" vydesila hádam viac Sovietov ako Američanov. Nuž a Izrael bol jasný. Bola to daň za neschopnosť sveta vyriešiť konflikt na Strednom východe. Trochu viac zaiskrilo, keď sa do klubu atómových mocností dostali India a Pakistan, ale aj tu sa to dalo stráviť. Budú sa navzájom odstrašovať! Navyše, medzinárodné právo nemuselo byť pobúrené, pretože ani Izrael, ani India či Pakistan nepodpísali Zmluvu o NPT - nešírení týchto zbraní.
So Severnou Kóreou to je inak, dokonca ešte inak ako s Iránom, ktorý popiera, že by pri svojom civilnom jadrovom programe čo len pomyslel na výrobu jadrových zbraní (aj keď mu to neverí dokonca už ani EÚ). Severná Kórea Zmluvu o NPT podpísala, vo februári 2005 ohlásila, že "vlastní" jadrové zbrane (zmluvu medzitým vypovedala) a v noci z 8. na 9. októbra 2006 postavila svet pred hotovú vec napriek tomu, že do poslednej chvíle hlásala ochotu na ústupky, rokovanie, kompromisy. Áno, tak sa to v svetovej politike robí. A dokonca niekedy aj vypláca.
So Severnou Kóreou tak vstupuje do jadrového vojenského klubu nová dimenzia krajín. Tieto štáty sú vedené nie hrozbou agresie (Izrael), "insígniami veľmocenskosti" (Francúzsko, Británia, Čína), vzájomným odstrašením (India, Pakistan), ale kombináciou expanzívnosti, vydierania a pudu sebazáchovy zo strachu pred vlastným obyvateľstvom.
Zbankrotovaný režim, ktorý nie je schopný uživiť vlastné obyvateľstvo a ktorý by v alternatívnych voľbách dostal možno menej hlasov, než koľko má jeho komunistická strana členov, môže teraz sľubovať zastavenie vývoja jadrového programu, prípadne vzdania sa jadrových zbraní. A nebude to zadarmo: bude chcieť potraviny, energiu a celú škálu položiek od kuchynských nástrojov až po hypermodernú (mierovú) technológiu.
Čoho sa teda svet bojí? Jednoznačne precedensu! Ak toto prejde Severnej Kórei, prejde to aj Iránu. Tak, ako sa hlavné arabské sunnitské krajiny zrejme nezmieria s tým, že ich úhlavný moslimský protivník v regióne vlastní jadrovú zbraň a stratia zábrany pre rozvoj vlastného jadrového programu, tak sa budú správať aj niektoré východoázijské krajiny. Dokonca pre spojencov USA v regióne (Južnú Kóreu, Taiwan či Japonsko) stratí Amerika svoju svätožiaru, už aj tak pošramotenú v irackej vojne. Všetky tieto štáty nechali svoje jadrové programy "zamrznúť" a spoliehali sa, že USA nedovolia Severnej Kórei, aby sa dostala k atómovej bombe. A keďže to USA nedokázali, tieto štáty sa o seba budú chcieť postarať samy.
Ivo Samson, Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku