Turecko konečne rokuje s Európskou komisiou o podmienkach svojho prípadného členstva v Európskej únii. Či sa prípadné stane faktickým, zostáva naďalej otvorenou otázkou. Dokončenie rokovania bude prinajmenšom rovnako zložité ako rozhodnutie vôbec ho začať.
Pripomeňme si, že Turecko podalo svoju prvú žiadosť o vstup už v roku 1959, a od roku 1963 Európske hospodárske spoločenstvo, predchodca dnešnej Európskej únie, odpovedalo zdržiavacou taktikou -- požiadavkou colnej dohody. Turecko sa nikdy nedalo znechutiť negatívnou odpoveďou. A potom, čo dostalo sériu prikývnutí, ktoré naznačovali, že členstvo by raz mohlo prísť, stalo sa turecké očakávanie konečnej integrácie do EÚ zrejmejšie.
Obyčajní Európania začali pozerať do máp. Zemepisné fakty, ktoré mali pred sebou, sa nedajú poprieť: Až 95 percent tureckého územia a 80 percent jeho populácie je v Ázii. Napriek začatiu procesu vyjednávaní preto tak v Turecku, ako aj v EÚ s oveľa väčším dôrazom pokračuje ostrá a živá diskusia o tom, či Turecko skutočne patrí do Európy.
Otázku európskej identity Turecka nemožno zodpovedať poučením o geografii. Prinajmenšom polovica gréckeho divadla a filozofie vznikla v Malej Ázii. Prvé evanjelizačné cesty svätého Petra a svätého Pavla viedli do Turecka. Neskôr, keď sa ukázalo ako nevyhnutné na rozvrhnutie a zabezpečenie strategickej rovnováhy medzi mocnosťami európskeho kontinentu, sa osmanské Turecko stáročia považovalo za súčasť usporiadania Európy.
Tieto historické dôkazy na zjednotenie európskych nálad v prospech začlenenia Turecka do EÚ nestačia. Naopak, "turecká otázka" sa bude riešiť na základe súčasných politických záujmov a obáv o budúcnosť. Voľba našťastie nepadla predčasne a kategoricky: začiatkom rokovaní sa iba umožnilo naštartovanie procesu, ktorý povedie ku konečnému rozhodnutiu.
Rozhovory o členstve budú dlhé a ťažké už aj preto, že prijatie acquis communautaire (súhrn práva EÚ) vyžaduje, aby Turecko do svojej legislatívy zapracovalo asi 10-tisíc strán textu. To všetko má teraz, ako sa zdá, nádej na úspech.
Napriek tomu Turecko desí mnohých Európanov. Má 67 miliónov obyvateľov. Do dvadsať rokov bude Turkov 80 miliónov a do roku 2050 až 100 miliónov. Turecko sa zákonite stane najľudnatejším európskym štátom. Pritom ide o veľmi chudobnú moslimskú krajinu.
Niekoľko štátov v Európe, najmä Nemecko a Rakúsko, privítalo pred tridsiatimi -- štyridsiatimi rokmi masívny prílev tureckých prisťahovalcov. Týmito imigrantmi boli predovšetkým chudobní poľnohospodári z Anatólie. No ukázalo sa, že ich integrácia je zložitá. Oproti tomu rozsiahla turecká sekulárna intelektuálna obec, ktorej kultúrne korene sú európske a z ktorej vychádza väčšina činiteľov tureckého štátu, zostáva v Istanbule a Ankare.
Európa sa bojí vyhliadok na ďalšiu imigráciu Turkov, pre ktorých je takmer nemožné asimilovať sa. V súčasnosti toto prisťahovalectvo takmer ustalo vďaka prudkému tureckému hospodárskemu rastu v posledných rokoch -- najrýchlejšiemu v Európe. V Turecku pohlcuje dostupnú pracovnú silu a tým brzdí odlev emigrantov. Strach, že členstvo v únii rozpúta ďalšiu vlnu sťahovania, napriek tomu zostáva.
Ekonomické obavy nie sú jediným zdrojom znepokojenia občanov EÚ. Turecko bolo v dvadsiatom storočí dejiskom mimoriadneho násilia: jeho účasť v prvej svetovej vojne rozdúchala nenávisť a vyvolala obrovské masakre, pričom posledným kŕčom brutálneho zániku Osmanskej ríše bola genocída Arménov.
Kemal Atatürk vytvorením sekulárnej tureckej republiky vzkriesil tureckú národnú hrdosť. Jeho odkaz je však protirečivý, lebo síce zahŕňa silnú väzbu Turecka na Západ, ale aj militarizáciu verejného života. Militarizácia prináša represívny prístup k slobode prejavu a k nezávislým názorom, ktorý charakterizuje značnú časť tureckého verejného života. Vytvára zvieraciu kazajku, ktorá nechala len málo priestoru na skutočné vyjednávanie s nepokojnými tureckými Kurdmi alebo na riešenie rozdelenia Cypru.
Európske ašpirácie Turecka znamenajú, že bude nútené svoju demokraciu demilitarizovať a usilovať sa dohodnúť mierové zmluvy so všetkými svojimi susedmi a budúcimi partnermi -- Arménmi, Kurdmi aj Cyperčanmi. Ak Európa dokáže prekonať svoje obavy a váhavosť a otvorí sa tomuto mocnému moslimskému štátu, upevní mier v jednom z najnebezpečnejších regiónov sveta.
Integráciou Turecka by Európa preukázala, že nie je kresťanským klubom, že údajné stretnutie civilizácií nemusí byť osudné a európsky projekt, zrodený z túžby po zmierení a z nutnosti podporiť rozvoj, môže rozšíriť svoje prínosy ďaleko za hranice západnej polovice Európy. Otvorením sa Turecku by Európska únia konečne začala riadne plniť svoju úlohu pri riešení znepokojujúcich politických výziev dneška.
Autor je bývalý francúzsky premiér a líder Socialistickej strany, je členom Európskeho parlamentu.
Copyright: Project Syndicate, 2005.
www.project-syndicate.org