Predchádzajúcej vláde pripadla úloha stabilizovať verejné financie a ozdraviť bankový sektor. Súčasná vláda má príležitosť na dlhé roky určiť sociálno-ekonomický charakter Slovenska a zafixovať ho. Napriek tomu, že sa to nedeklamuje, významnú úlohu tu hrá štát. Je iniciátorom a vykonávateľom reforiem, využíva na to svoje inštitúcie a mechanizmy. Formálne paradoxne, ale zákonite je konečným efektom týchto reforiem ústup štátu a nastavenie mechanizmov tak, aby sa v čo najväčšej miere uplatnil trh a prvky občianskej spoločnosti.
Prezident SOPK Peter Mihók v tejto súvislosti zdôrazňuje jednu funkciu štátu, ktorej sa štát nesmie vyhýbať -- budovanie a správa infraštruktúry. Zahraničný kapitál príde do priemyslu, finančného sektora, energetiky, ba i do zásobovania vodou. Ale nepríde do infraštruktúry, teda do tej jej časti, ktorá nesľubuje zisk aspoň v strednodobom horizonte. Sami musíme investovať do diaľnic, ciest a železníc, čo je nutnou podmienkou príchodu zahraničných investorov i podnikania domácich subjektov. K infraštruktúre z ekonomického hľadiska patrí aj človek s produktívnou schopnosťou, najmä intelektuálnou. Štátne investície do vzdelania sú jadrom aj v tak často uvádzanom príklade neoliberalistickej politiky, ako je Írsko. Nikde nie je viac potrebná prognostická práca ako vo vzdelávaní -- treba odhadnúť vývojové trendy a perspektívy a priamo i nepriamo ovplyvňovať prípravu pracovných síl -- od učňovských pre robotníkov a až po vedeckú prípravu. Mimochodom, veľa sa hovorí o reforme zdravotníctva, ale nepočuť o jej väzbe na vysoké školy. Nie je to však jediný príklad drahého vzdelávania pre budúcich nezamestnaných alebo gastarbeiterov.
Ekonomicky dôležitou súčasťou širšej infraštruktúry je trh práce. Jeho topornosť spôsobujú viaceré historické i aktuálne príčiny, ktoré sa neodstraňujú ľahko. Pri Zákonníku práce na seba naráža pomerne vysoký štandard odvodený od nášho západoeurópskeho predobrazu a zaostávanie v produktivite práce. Obe pozície -- odborov a ministerstva práce -- sú z hľadiska sociálnej súdržnosti spoločnosti extrémne. Optimálna ochrana nášho pracovníka bude niekde uprostred medzi nemeckým a americkým štandardom. Na nemecký jednoducho nemáme a navyše v tomto štádiu trhovej ekonomiky brzdí podnikateľské aktivity. Americký nám je cudzí nielen z mentálneho hľadiska, ale aj kvôli reálnej priestorovej územnej, medziodborovej a medziprofesijnej mobilite pracovnej sily v USA. Vysoké príjmy tam umožňujú pohyb i dlhšie obdobia na hľadanie práce bez ujmy na životnej úrovni, o hranici prežívania sa tu, na rozdiel od nás, ani neuvažuje.
Reformy sa vždy stretávajú s odporom, najmä tých, ktorých sa týkajú. V záujme veci preto treba uplatniť aj inštitucionálnu silu. Sila však vyvoláva protisilu a nič nie je večné -- ani mandát vlády, ani zákony aktuálnej väčšiny. Rozumným základom by preto mala byť spoločenská dohoda, ktorá prežije celé generácie politikov, expertov a odborárskych bossov.
StoryEditor