Nad EÚ sa vznáša duch Franza Kafku

Britský premiér Tony Blair si konečne môže vydýchnuť. V posledný decembrový deň prestane byť Veľká Británia predsedníckou krajinou EÚ a na rad príde iná, Rakúsko.
Päť mesiacov pestoval britský ministerský predseda ilúziu, že bojuje za lepší, modernejší rozpočet európskeho integračného zoskupenia. Na konci požehnal kompromis, ktorý nezodpovedá ani jeho vlastným nárokom, ani požiadavkám 25 členských štátov EÚ, ktorých už čo nevidieť bude 27.
Európska únia sa počas poslednej schôdzky najvyšších predstaviteľov členských štátov finančne i koncepčne scvrkla práve na tú "mini-Európu", pred ktorou varoval predseda Európskej komisie José Barroso. Keď teda Tony Blair 31. decembra opustí predsednícke kreslo, tak ako porazený hrdina. Ako človek, ktorý chcel zachrániť Európu, ale ktorý sám doplatil na rozpory a zradné miesta neovládateľného spoločenstva.
Preto možno nejde o nijakú náhodu, ak rakúska ministerka zahraničných vecí Ursula Plassniková tesne pred prevzatím predsedníckeho žezla Rakúskom citovala spisovateľa Franza Kafku. "To, čo žije, je nevypočítateľné," spomenula jeho výrok zo slávneho Listu otcovi. Spisovateľ v ňom priznal strach pred všemocnou hlavou rodiny. Ministerka chce preto ukázať "zmysel pre dosiahnuteľné", ako povedala pri uvedení pracovného programu Rakúska pre nadchádzajúcich šesť mesiacov. No kto od nej očakával nejaký angažovaný plán opätovného oživenia Európskej únie, musí byť sklamaný -- zdá sa, že z Viedne v tomto smere nemožno očakávať nejaké výrazné impulzy.
Iste, Rakúsko si predsavzalo veľa. Chce napríklad znovu otvoriť diskusiu o európskej ústave, zmrazenej po odmietavom stanovisku francúzskych a holandských občanov. Viedeň takisto mieni upokojiť rozbúrenú hladinu búrlivého predvstupového rokovania s Tureckom a urobiť všetko pre hladký vstup Bulharska a Rumunska. Rakúsko sa vidí v úlohe obhajcu západného Balkánu a európsku perspektívu sľubuje všetkým krajinám bývalej Juhoslávie. Plassniková pritom tvrdí, že nejde ani tak o ďalšie rozšírenie únie, ako skôr o "opätovné zjednotenie Európy".
Rakúsko však bude mať sotva dosť síl, aby splnilo tieto plány. Nápadná horlivosť pri obhajovaní záujmov balkánskych štátov je v príkrom rozpore s nedávnou minulosťou, keď Rakúsko vo veci tureckého vstupu hľadalo všetky páky na jeho spomalenie. Oveľa lepšie nie sú ani vyhliadky na nové kolo diskusií o európskej ústave. Rozhodnutie o jej osude nemožno totiž očakávať skôr ako v polovici roku 2007, keď už budú známe výsledky volieb vo Francúzsku i v Holandsku. Úloha vyvodiť z ich rezultátu dôsledky pripadne už Nemecku, ktoré bude predsedať Európskej únii od januára 2007.
Už teraz nie je únia schopná občanom dôveryhodne vysvetliť, kam vlastne kráča. Spor o jej smerovanie medzi prívržencami užšieho politického spoločenstva a medzi zástancami akejsi užšej zóny voľného obchodu sa dostal do slepej uličky. Únia rastie a rastie, ale nikto nevie, kde vlastne sú hranice nášho kontinentu. Bruselská byrokracia je čoraz rozpínavejšia a zdá sa, že ju nezastaví už nič a nikto.
Preto nečudo, že ak sa spomenie európska budúcnosť, čoraz viac ľudí myslí na Kafku. Britské predsedníctvo mnohých trpko sklamalo. I Blair zato platí vysokú cenu -- nedôveryhodným partnerom sa stal nielen pre starú pätnástku, ale aj pre európskych nováčikov. Zostáva len dúfať, že Rakúsku sa rany podarí zahojiť. Európska únia sa nemôže stať kafkovskou. To by bol jej koniec. (gaf)