Na pštrosiu politiku je už neskoro

Najvyšší európsky orgán pre ľudské práva -- parlamentné zasadnutie Rady Európy -- sa v minulých dňoch zaoberal potrebou globálneho odsúdenia zločinov komunizmu. Pätnásť rokov po páde totality v krajinách bývalého Sovietskeho bloku je to možno oneskorená iniciatíva, ale predsa len je definitívne na stole. "Nadišiel čas spraviť inventúru početných zločinov totalitného komunizmu z minulosti a oficiálne ho odsúdiť," vyhlásila portugalská europoslankyňa Manuela Aguiarová na parížskom rokovaní RE. Účastníci sa zhodli na názore, že formálne odsúdenie komunistickej hrôzovlády z čias studenej vojny je nevyhnutným aktom morálneho zadosťučinenia, že dnes nemožno robiť rozdiely medzi súčasným a minulým terorizmom. Každá exkomunistická krajina by preto mala otvoriť svoje archívy a stíhať všetkých, ktorí sa na organizovaných zločinoch podieľali a sú ešte nažive.
S odstupom času sa môže táto iniciatíva javiť ako zbytočné otváranie Pandorinej skrinky, riskantné vypúšťanie zla s hrozbou pádu dnešného európskeho "zlatého veku", ale na mravnú katarziu ľudstva nikdy nie je neskoro. Aj bývalý slovenský komunizmus potrebuje jasnú lekciu z etiky a spravodlivosti, bez ohľadu na to, že strata pamäti je u nás veľmi rozšírenou diagnózou takmer v celom politickom spektre. Ak pripustíme, že súčasťou komunistického barbarstva bolo okrem popráv a mučenia aj široko rozvinuté špicľovanie, udávanie, prenasledovanie, šikanovanie a trestanie "nepriateľov režimu" prostredníctvom rôznych zložiek Štátnej bezpečnosti, potom takáto amnézia neobišla ani premiéra Mikuláša Dzurindu. Jeho kresťanská a demokratická strana na zverejňovanie registrov zväzkov bývalej ŠtB v podstate uvalila ignorantské embargo. Predsedníctvo SDKÚ odporučilo nezaoberať sa tým, skonštatoval Dzurinda lakonicky. A bodka. Človek, ktorého sa takto jeho strana zastala, štátny tajomník ministerstva výstavby Ján Hurný, dostal milosť z moci "najvyššieho". V podstate sa ani nemusí trápiť s obhajovaním svojej neviny pred súdom. Vládna strana sa postavila nad zákon, jej šéf dokonca zobral podozrivého verejne pod svoju ochranu. Slovensko má dnes iné starosti, ako zbytočne kriesiť démonov zla... Lenže, zverejnením zoznamov ŠtB sa už džin z fľaše vypustil, už je neskoro strkať hlavu do piesku! Nebolo by lepšie, namiesto pštrosej politiky, vyzvať vysokého štátneho funkcionára, evidovaného vo zväzkoch ŠtB ako agenta, aby odstúpil, aspoň do chvíle, kým nezávislé súdy potvrdia, že v živote nikdy nikoho neudal a nikomu vedome neublížil? Nebol by takýto postup solídnejším návodom pre všetkých, najmä verejne známych ľudí, nespravodlivo osočených z činov, ktoré nespáchali?
Zločiny komunizmu nepredstavovali len kruté verdikty nad jeho nepriateľmi, pokojne k nim možno prirátať aj ľudskú degradáciu, násilné lámanie charakterov, vydieranie, ponižovanie. Nakresliť za tým hrubú čiaru, či odpustiť, možno, zabudnúť sotva. V preambule zákona NR SR č. 553/2002 Z. z. o pamäti národa stojí aj toto: "Žiadne protiprávne konanie štátu proti občanom nemôže byť chránené tajomstvom, ani nemôže byť zabudnuté."
"Nezaoberať" sa zákonom by sa mohlo chápať aj ako snaha o jeho obchádzanie. Naopak, zaoberať sa je potrebné, s maximálnym nasadením demokratických politických štruktúr a nezávislej justície očistiť od špiny všetkých, ktorí sa ocitli v inkriminovaných zoznamoch a cítia sa nevinní. Inak sa ľahko môžu stať trvalou položkou nielen v slovenskom, ale aj v európskom inventári zločinov bývalých komunistických režimov.