Rozhodnú nespokojní a ľahostajní?

Tri mesiace pred voľbami sa župani aj poslanci samosprávnych krajov ešte môžu oddávať ilúziám. Už dávno zabudli, s akým obrovským nezáujmom verejnosti sa stretli prvé voľby do orgánov samosprávnych krajov. Štyri roky usilovnej práce im znemožnili venovať sa voličským náladám vo svojich regiónoch, takže staronoví kandidáti môžu naďalej veriť tomu, že budú opätovne zvolení. Slabá volebná účasť už dávno nie je strašidlom, veď využitie volebného práva nie je povinnosťou všetkých občanov. Stačí, ak príde zopár angažovaných, a vec je vybavená. Nezáleží na tom, od koľkých voličov dostanú mandát k správe veci verejných, chce to len aritmetickú väčšinu. V prvom alebo v druhom kole. Ľahostajní preto nie sú dôležití. Ich predstavy o márnosti zmien a o zbytočnosti politických reprezentantov nominovaných do samosprávy sú ich problémom. Mechanizmus demokratickej správy moci s nimi nepočíta, občianska participácia v samospráve môže byť pokojne vecou len úzkej, viac či menej angažovanej skupiny ľudí.
Tento apatický pohľad na vec sa mení vo chvíli, keď sa debatuje o spokojnosti s volenými zástupcami ľudu. Prieskum Ústavu pre výskum verejnej mienky pri Štatistickom úrade SR, ktorý skúmal názory občanov na prácu županov a poslancov samosprávnych krajov, ukazuje, že v novembrových regionálnych voľbách budú o ich výsledkoch rozhodovať nespokojní a ľahostajní voliči. Čísla sa síce rôznia podľa krajov, ale nespokojnosť s ľahostajnosťou suverénne kraľujú, čo isto neteší terajších predstaviteľov krajských samospráv. Napríklad úradujúci župani v Trnavskom či Prešovskom kraji sa síce môžu tešiť z najväčšieho počtu priaznivcov, ale kritici a tí, čo situáciu nevedia posúdiť (ľahostajní či nezorientovaní), prevládajú aj tam. Na druhej strane, štatisticky najnepopulárnejší predsedovia (aj poslanci) VÚC v Bratislave a Košiciach znášajú dôsledky tvrdej kritiky náročných voličov, ktorá tradične prichádza práve z dvoch najväčších centier krajiny. Analytici sa zrejme budú snažiť vyvodiť z diferencií zaznamenaných prieskumom rôzne viac či menej reálne závery. Prognóza je však jasná: s tým, čo sa v uplynulom volebnom období v samosprávnych krajoch urobilo, sú občania viac nespokojní ako spokojní. Na vine môže byť aj slabá informovanosť verejnosti o činnosti VÚC, mnohí ľudia netušia, čo sa v kraji deje a ani ich to nezaujíma. Len subjektívne cítia, že ich životná úroveň sa nezlepšuje a že politika (na veľkej či malej úrovni) stále zostáva len tým povestným panským huncútstvom. Tento pohľad je, samozrejme, v príkrom rozpore s argumentmi väčšiny reprezentantov samosprávnych krajov, ktorí pripomínajú svoje zásluhy: boli priekopníkmi, vybudovali úrady, preberali kompetencie z centrálnej úrovne i majetok štátu, čo sú veci zložité, bezpochyby veľmi náročné na čas a energiu. Keď občan o tom všetkom nevie, je to predovšetkým dôsledok jeho nezáujmu, preto vyslovuje nespravodlivé súdy. Lenže chcieť od ľudí, aby sa viac ako o svoje životné postavenie zaujímali o chod samosprávneho úradu, je ťažké. Kým dosiahnuté výsledky v kraji nebudú pozitívne ovplyvňovať ich existenciu, budú netrpezliví a nespokojní. Tento postoj môže zmeniť len lepšia informovanosť a dôslednejšia komunikácia na úrovni kraj -- občan. Nie sporadické tlačovky či účelové bilancovanie úspechov na verejnosti, ale systematický, otvorený a kvalifikovaný dialóg s cieľom vtiahnuť do hry čo najväčší počet obyvateľov regiónu.
Ak sa nadchádzajúce stranícke rokovania a volebná kampaň v regiónoch opäť obmedzia len na politické intrigy a bombastické slogany, nespokojnosť najskôr prerastie v ešte väčšiu občiansku apatiu a novozvolení samosprávni funkcionári sa ocitnú v pozícii prominentných pasažierov užívajúcich si na hornej palube Titanicu.