V sporoch okolo Iraku a Iránu takmer zanikla významná iniciatíva týkajúca sa tretej krajiny začínajúcej sa na "I": India. Kongres Spojených štátov bude v priebehu tohto roku pravdepodobne hlasovať o Iniciatíve o civilnej jadrovej spolupráci medzi USA a Indiou, ktorú prezident Bush podpísal počas marcovej návštevy Dillí.
Táto dohoda pripravuje pôdu pre americký vývoz jadrových technológií a materiálov, ktoré sa použijú v rámci indického civilného jadrového programu. India sa výmenou za to zaviazala, že sprístupní medzinárodným inšpekciám 14 zo svojich 22 existujúcich a plánovaných jadrových reaktorov a aj všetky budúce civilné reaktory.
Dohoda má význam najmenej z dvoch príčin. Po prvé symbolizuje nadviazanie nového geopolitického vzťahu medzi dvoma najväčšími demokraciami na svete, ktoré počas studenej vojny často stáli na opačných stranách. Taký vývoj môže mať historický význam, keď nepovedie iba k prehĺbeniu americko-indických stykov na technickej a ekonomickej úrovni, ale aj posilní schopnosť obidvoch krajín bojovať s regionálnymi a globálnymi problémami, od šírenia jadrových zbraní až po klimatické zmeny.
Navrhovaná dohoda medzi USA a Indiou viaže na seba pozornosť aj z druhého, oveľa rozporuplnejšieho dôvodu: z obáv, že by mohla oslabiť, nie podporiť úsilie o zabránenie ďalšiemu celosvetovému rozšíreniu jadrových zbraní. Kritici pripomínajú, že dohoda podkopáva Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (NPT), lebo pripúšťa, aby sa India nasýtila (prístup k jadrovému palivu a technológiám) a koza (jadrové zbrane) zostala celá. Odporcovia ďalej tvrdia, že dohoda vytvára dvojaký meter, podľa ktorého môžu jadrovými zbraňami disponovať iba niektoré krajiny.
Aby sme boli spravodliví, kritici majú čiastočne pravdu. Skutočne tu funguje dvojaký meter. Na tom nie vôbec nič nového. Približne štyridsať rokov stará NPT je založená na dvojakom metri, pretože dáva právo disponovať jadrovými zbraňami (nie je definované, na ako dlho) iba piatim krajinám -- Číne, Francúzsku, Rusku, Spojeným štátom a Veľkej Británii.
Navyše, podľa všetkého sa svet zmieril s realitou, že jadrovými zbraňami disponujú aj ďalšie tri krajiny -- Izrael, India a Pakistan. Kritici navrhovanej dohody medzi USA a Indiou sa mýlia, keď poukazujú na skutočnosť, že podobný dvojaký meter je v prípade Indie nesprávny, pretože otvára cestu k vývoju jadrových zbraní aj krajinám, ako sú Severná Kórea alebo Irán.
Všetky krajiny nie sú rovnaké. India je demokraciou. Priehľadnosť a vláda zákona sú tu normou a indická vláda robí všetko, čo je v jej silách, aby potláčala terorizmus. Neexistuje jediný dôvod veriť, že India bude podporovať rozšírenie jadrového paliva, technológií či zbraní na akýkoľvek tretí subjekt či štát; naopak, je odhodlaná zabrániť tejto možnosti.
O Severnej Kórei ani o Iráne to neplatí. Prvá krajina je najizolovanejšou, najtyranskejšou a najmilitarizovanejšou spoločnosťou na svete, dokonca s dlhou históriou nezodpovedného vývozu nebezpečných technológií. Irán zasa oficiálne ponúka podporu teroristom a jeho prezident sa verejne vyhráža, že zničí Izrael. Svet má dobrý dôvod byť menej tolerantný k počínaniu Severnej Kórey alebo Iránu v oblasti jadrových zbraní a odmietnuť ich výzvy, aby sa s nimi zaobchádzalo rovnako ako s Indiou.
Ak navrhovaná americko-indická dohoda obsahuje nejaké riziko, tak to, že by Severná Kórea alebo Irán mohli prísť k záveru, že je len otázkou času, kedy svet začne ich jadrový status akceptovať. USA a ďalšie krajiny ich musia z tohto omylu vyviesť.
Zdá sa, že Severná Kórea tento odkaz pochopila. Z jej strany sme neboli svedkami žiadnej jadrovej skúšky, aj keď je pravdepodobné, že je schopná ju uskutočniť. Čína -- táto tranzitná krajina pre všetko, čo prúdi do Severnej Kórey a späť -- chápe, že keby Pchjongjang túto červenú čiaru prekročil, riskoval by americkú vojenskú odplatu a možno by prinútil Japonsko alebo Južnú Kóreu (prípadne obidve krajiny) prehodnotiť politiku jadrových zbraní. Žiaden z týchto efektov nie je v strategickom záujme Číny.
Žiaľ, neexistuje žiaden štát, ktorý by zo svojej pozície mohol ovplyvňovať Irán do takej miery, do akej môže Čína ovplyvňovať Severnú Kóreu. Situáciu sťažuje skutočnosť, že ceny ropy sú už na rekordne vysokej úrovni a že americké pozemné sily majú plné ruky práce v Iraku, čo znižuje dôveryhodnosť amerických vojenských hrozieb Iránu.
Od vedúcich iránskych predstaviteľov by nebolo múdre, keby ďalej presadzovali jadrový program a brali na ľahkú váhu možnosť americkej vojenskej intervencie. Preventívny úder USA na iránske jadrové zariadenie nie je v záujme žiadnej z oboch krajín. Riziko strát na životoch, iránskej odplaty a globálneho ekonomického rozvratu je vysoké.
Pre obe krajiny -- a pre celý svet -- by bolo výhodnejšie diplomatické riešenie. Irán by pristúpil na prísne obmedzenie celej činnosti smerujúcej k nezávislému obohacovaniu uránu, ktorú je schopný vykonávať, a súhlasil by so sprístupnením všetkých svojich jadrových zariadení medzinárodným inšpekciám výmenou za ekonomické výhody a bezpečnostné záruky. Ešte lepšie by bolo, keby sa Irán kvôli elektrickej energii vyrábanej z uránu obracal na Rusko alebo na Medzinárodnú agentúru pre atómovú energiu. Ak by to bolo potrebné na uzatvorenie dohody, mali by sa zorganizovať priame americko-iránske rozhovory.
To, čo sa deje medzi USA a Indiou, iránske kalkulácie vôbec neovplyvní. Stratégiu Iránu bude utvárať skôr domáca politika, schopnosť medzinárodného spoločenstva vytvoriť jednotný front a ochotu USA predložiť na pozadí možných sankcií a potenciálnych vojenských úderov v prípade nezdaru diplomatického riešenia aj rozumnú diplomatickú ponuku. Viac už azda v stávke ani nemôže byť. Starosti nám všetkým robí Irán, a nie India.
Richard N. Haas je predsedom americkej Rady pre zahraničné vzťahy a autorom knihy Príležitosť s podtitulom Okamih, kedy Amerika môže zmeniť beh dejín.
Copyright: Project Syndicate 2006
www.project-syndicate.org