Snaha o rýchlu politickú integráciu vytvorila menovú zónu, ktorej fungovanie je suboptimálne. Plne to odhalila až kríza periférnych krajín, ktorú zachraňovala ECB biliónmi natlačených euro. Avšak nemecké voľby dávajú šancu, že eurozóna sa môže vrátiť na cestu stability.
Jednosmerná únia
Je nešťastné, keď politické ambície prerastú reálne možnosti. A toto sa stalo so vznikom eurozóny, keď nikto z jej tvorcov nebral vážne skutočnosť, že raz príde finančná kríza, ktorá ohrozí fungovanie systému. Eurozóne chýbali zadné vrátka – možnosť, že nejaká krajina bude chcieť eurozónu opustiť.
Najbližšie k tomu bolo Grécko, ktorého vláda ale zistila, že krajinu by to zničilo. Bankový sektor by bez štedrých dotácií ECB neprežil ani pár hodín. Grécka vláda si vybrala menšie zlo – hromadu dlhu, ktoré bude splácať generácie, ako bankrot svojho bankového sektora.
Eurozóna sa postupne pod vplyvom monetárnej politiky stabilizovala. Bilióny nakúpených dlhopisov periférnych krajín Európskou centrálnou bankou presvedčili investorov, že kríza je zažehnaná. Nateraz. No už budúci rok ECB plánuje ukončiť program nákupov cenných papierov. Čo bude po tom? Ak ECB nebude skupovať periférne dlhopisy, hrozí reálne riziko, že úroky na dlhopisoch Talianska či Španielska začnú opäť rásť. Ak sa týmto ekonomikám nebude dariť a nebodaj príde recesia (a ona chodí pravidelne), opäť sa rozprúdia obavy o udržateľnosť eurozóny.
ECB je prakticky jediné lepidlo, ktoré udržuje eurozónu pokope. Európski politici šípia problémy a práve preto presadzujú silnú snahu o európsku integráciu. Spoločné ministerstvo financií, spoločný rozpočet či ESM ako fond na záchranu krajín v prípade problémov. Už dávno pochopili, že fiškálna únia je jediný spôsob, ako zachrániť eurozónu v súčasnom stave.
Avšak fiškálna únia – odvádzanie daní do Bruselu, je sotva krok, ktorý sa dá voličom vysvetliť bez straty politických preferencií. A preto mala byť integrácia postupná a cielená. Nemeckými voľbami však táto vízia nabrala pochmúrne kontúry.
Zdá sa, že integrácia stratí svoju prioritu.
Nový liberálny impulz
Najväčším víťazom nemeckých volieb sa stali Slobodní demokrati (FDP). SPD sa odsúdilo do opozície. Merkelová potrebuje stabilnú vládu a preto bude musieť v mnohom FDP ustúpiť. A FDP prichádza s alternatívou fiškálnej integrácie. Lindner – mladý a charizmatický vodca strany, bude tlačiť na mnoho kľúčových zmien.
A jednou z nich je aj možnosť, aby krajiny mohli vystúpiť z eurozóny. Môžeme sa dohadovať, či sa mu to podarí presadiť. A akú formu by odchod vôbec mohol mať. A či je realistický, keďže Draghi povedal, že krajina by najprv musela vyrovnať svoje záväzky v systéme Target2. Tie sú v prípade Talianska a Španielska 400 miliárd euro, v prípade Grécka 70 miliárd.
Avšak to nie je tak dôležité. Dôležité je, že Slobodní demokrati prinášajú do európskej politiky nový vietor. Slobodného ducha, ktorý sa z nej už dávno vytratil. Ducha slobodnej voľby, ktorý formoval Európu po dekády. Bolo by nešťastné, keby sme na neho zabudli