Vedúci svetoví predstavitelia sú podľa všetkého presvedčení, že ak umožníme pretrvávanie nerovností a nezaistíme širokú účasť občanov na hospodárskom raste, bude to viesť k sociálnym otrasom, ba dokonca násiliu. Je však nerovnosť skutočným problémom?
Indický premiér Manmóhan Singh na Medzinárodnej konferencii o kastách a menšinách, ktorá sa konala vlani v decembri v Dillí, povedal: "Hoci možno rast znižuje absolútnu chudobu, nerovnosti sa môžu ešte vyhrotiť. Môže to byť z politického i zo sociálneho hľadiska extrémne destabilizujúce."
Rovnako aj brazílsky prezident Luiz Inácio Lula da Silva na januárovom Svetovom ekonomickom fóre v Davose vyhlásil: "V pokojnom svete budeme žiť za predpokladu hospodárskeho rastu, tvorby pracovných miest a prerozdeľovania príjmov." Da Silva dôrazne vyzval na zníženie bariér pre poľnohospodárske vývozy, ktoré pomôžu chudobným ľuďom v rozvojových krajinách.
Ak ľudia veria, že aj oni sa budú podieľať na celkovom hospodárskom raste, jestvuje vyššia pravdepodobnosť, že podporia sociálny zmier. Ak nie, začína byť pravdepodobnejším nepokoj.
Experti v oblasti spoločenských vied zistili, že sa táto téza dokazuje len ťažko a dokonca niektorí prichádzajú k záveru, že tu existuje nepriama úmera: nerovnejšie spoločnosti majú sklon byť menej konfliktnými, pretože bohatí disponujú väčšími možnosťami kontrolovať chudobných.
Napriek tomu jestvujú dôkazy, že z nerovnosti pramení sociálny nepokoj. Ekonómovia Alberto Alesina a Roberto Perotti potvrdili, že i pri zohľadnení niekoľkých ďalších faktorov majú krajiny s vysokou nerovnosťou tendenciu vykazovať väčšiu sociálnu nestabilitu meranú napríklad počtom politicky motivovaných atentátov či počtom ľudí zabitých v súvislosti s vnútroštátnym masovým násilím.
Človek si kladie otázku, prečo dôkazy, že nerovnosť zapríčiňuje sociálny nepokoj, nie sú silnejšie.
Čiastočne to môže byť dané tým, že sociálne rozbroje nespôsobuje vždy nerovnosť sama osebe, ale spôsobuje ich vnímanie dôvodov, ktoré k nim viedli. Nepokoj môže odrážať akýsi pocit zrady, že sa ostatní neriadia predpokladanými sľubmi, alebo že sa nesprávajú čestne.
Pocit dôvery v úmysly druhých je pre fungujúcu ekonomiku naozaj kľúčový. Právnici zostavujú množstvo zmlúv a súdy trávia mnoho času ich vymáhaním, ale tieto inštitúcie nemôžu vyriešiť všetko. Väčšina ekonomických vzťahov závisí od dobrej vôle, základného sklonu zachovať sa správne aj keď sa "nik nepozerá".
Dôveryhodnosť je len ťažko všeobecnou hodnotou. Svet biznisu je postavený na intuitívnom vedomí, kedy môžeme ľuďom dôverovať úplne a kedy im nemôžeme veriť vôbec. Zmluvy koncipujeme vzhľadom na nedokonalú dôveryhodnosť a zakladáme dômyselné inštitúcie, ktoré využívajú všetky zákutia ľudskej cti. V prípade, že tieto zásady fungujú dobre, vyvolávajú v nás všeobecný pocit, že hoci ľudia nie sú vždy dôveryhodní, nakoniec vždy prevládne akási základná spravodlivosť.
Ernst Fehr zo Zürišskej univerzity a Alexander Klein s Klausom Schmidtom z Mníchovskej univerzity publikovali v januárovom čísle časopisu Econometrica článok, ktorý poukazuje, ako ľudia vytvárajú ekonomické vzťahy na základe poznania okolností, podľa ktorých možno ľuďom dôverovať.
Pri ich experimentoch boli testované subjekty, ktoré sa správali ako zamestnávatelia, požiadané, aby si vybrali medzi niekoľkými typmi pracovných zmlúv, a potom sledovali reakciu na tieto zmluvy zo strany subjektov vystupujúcich ako zamestnanci. Zamestnávatelia sprvu verili, že zamestnanci budú pracovať tvrdo i bez konkrétnych stimulov, ale potom rýchlo pochopili, že bez stimulov sa mnoho zamestnancov začne "ulievať".
Zamestnávatelia tak isto rýchlo pochopili, že najlepším typom pracovnej zmluvy je taká, ktorá ponúkne zamestnancovi nielen pevný plat, ale i možnosť prémie - akéhosi daru za dobrý výkon, ktorý však nie je zakotvený v žiadnom ustanovení zmluvy. Zamestnanci pri experimentoch zistili, že zamestnávateľom možno do značnej miery veriť, že ako odmenu za ťažkú prácu im tieto prémie vyplatí, aj keď ich nikto nebude môcť pohnať formálne na zodpovednosť, keď to sebecky odmietnu.
Nakoniec z týchto experimentov nevzišla žiadna konzervatívna či striktne formulovaná pracovná zmluva, ale akási voľná výmena "darov" medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Z toho možno vyvodiť záver, že podobné neformálne dohody prežívajú v reálnom svete pracovnoprávnych vzťahov vďaka tomu, že posilňujú naše úprimne mienené pocity dobrej vôle voči sebe navzájom.
Ak je nerovnosť, naopak, vnímaná ako výsledok rozpadu vzťahov založených na dôvere, môže to viesť k zatrpknutosti a v konečnom dôsledku i k sociálnym nepokojom. To sa často deje v období rýchlych ekonomických zmien. V rýchlo sa globalizujúcom svete môžu byť ľudia napríklad nútení odísť od svojho dlhodobého zamestnávateľa, voči ktorému si vybudovali pocit dôvery, prípadne treba nahradiť ich nadriadených. V takýchto prípadoch môže byť nerovnosť vnímaná intenzívnejšie než inokedy, lebo ľudia si môžu tieto javy spojiť so stratou dobrej vôle.
Zdá sa, že tým, čo si Singh, Lula a ďalší svetoví vodcovia v skutočnosti želajú, je posilnenie dôvery a spolupráce v rýchlo sa meniacej ekonomike. Ak sa im podarí presadiť politiku, zákony a stimuly, ktorými to dosiahnu, bude vedľajším produktom pravdepodobne zníženie nerovnosti, ktoré, dúfajme, prispeje aj k pocitu väčšej dôveryhodnosti.
Copyright: Project Syndicate, 2007, www.project.syndicate.org
Robert J. Shiller, profesor ekonómie, University of Yale