Tŕnistá turecká cesta

Cesta Turecka do Európskej únie bude ďaleká a možno túto krajinu ani nikdy nedovedie do cieľa -- to si uvedomovali všetci, čo sa v októbri minulého roka pričinili o začiatok predvstupových rozhovorov Ankary a Bruselu. Dnes, tri mesiace po tom, si mnohí ľudia kladú otázku, či má vôbec zmysel pokračovať v rokovaní. Nielen v Európe pritom rastie počet tých, čo sú proti prijatiu Turecka do európskeho integračného zoskupenia. Aj v samotnom Turecku sa počiatočná eufória vytratila a prišlo vytriezvenie. Dokonca i vláda premiéra Erdogana sa k veci stavia viac či menej už len formálne. Takže otázka znie: chce sa Turecko ešte vôbec dostať do únie? Možno o tom pochybovať.
Turecká vláda sľubovala väčšiu slobodou slova, vzápätí sa však spisovateľ Orhan Pramuk ocitol pred súdom. Proces s ním pritom nie je nijakou výnimkou, koná sa približne ďalších desať podobných. Obžalovaní sú významní publicisti, novinári, komentátori -- najnovšie začala turecká generálna prokuratúra vyšetrovanie aj proti jednému členovi Európskeho parlamentu, ktorý sa kriticky vyjadril na adresu tureckej armády a jej predstaviteľov.
Zbraňou v rukách žalobcov vo všetkých týchto prípadoch je paragraf 301 tureckého trestného zákonníka, ktorý za znižovanie vážnosti "turectva" a tureckého štátu hrozí až štvorročným trestom odňatia slobody. Ide o gumový paragraf, umožňujúci zapchať ústa všetkým nepohodlným osobám. Nie je to relikt starých, zlých čias, akoby človek mohol predpokladať! Do zákonníka sa dostal iba v polovici minulého roka, keď došlo k reforme tureckého právneho systému. Jej cieľom bola vlastne väčšia sloboda prejavu...
Tieto rozporné príklady z tureckej súčasnosti však ešte nevysvetľujú celú hĺbku krízy, do ktorej sa dostali európske ambície Ankary. Pochybnosti vzbudzujú totiž i priame postoje vlády, ktorá ignoruje výzvy Európskej únie, aby ustanovenie zo zákona vypustila. Minister spravodlivosti Cemil Cicek na ňom trvá a premiér Recep Tayip Erdogan zase otvorene kritizuje prítomnosť európskych pozorovateľov na procese so spisovateľom Pamukom ako svedectvo údajného chýbajúceho rešpektu pred tureckou justíciou. A v čerstvej pamäti je aj jeho postoj k nedávnemu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý konštatoval, že zákaz nosenia šatiek na tureckých univerzitách nie je v rozpore s právom. Erdogan vyhlásil, že sudcovia v Štrasburgu nemajú nijaké právo, aby vynášali rozsudok v podobnej veci -- to podľa neho náleží len rade islamských učencov.
Demokracia je len prostriedok, nie cieľ, hovorieval Erdogan už predtým, ako sa stal predsedom vlády. Možno práve v duchu tejto premisy Turecko teraz nediskutuje o preberaní európskych právnych noriem, akoby sa dalo čakať, ale o obmedzení predaja alkoholu a privilégiách pre absolventov islamských kňazských škôl. Nemoslimské náboženské obce sú naďalej prakticky mimo zákona.
Pokoj, ktorý zavládol v tureckom reformnom procese, je o to nepochopiteľnejší, že v hospodárskej oblasti sa Ankara môže pochváliť celým radom úspechov. Pýši sa nielen vysokým hospodárskym prírastkom, ale napríklad aj nízkym štátnym dlhom, akým sa nemôžu pochváliť ani viaceré členské štáty EÚ. Pritom ešte pred piatimi rokmi sa táto krajina zmietala v hlbokej finančnej kríze.
Žeby bola pre Erdogana cesta cieľom? Vstup Turecka do únie -- ak vôbec niekedy k nemu príde -- tento päťdesiattriročný politik vo funkcii už takmer s istotou nezažije. To však neospravedlňuje jeho váhanie pri presadzovaní demokratických reforiem. V Bruseli už kolujú chýry o zastavení rozhovorov s Tureckom, ak Turci neodstránia existujúci deficit v tomto smere. Toto varovanie by Ankara mala brať vážne. (gaf)