Počas dlhovej krízy v Európe prebiehal medzi ekonómami spor, či je správne šetriť, alebo, naopak, investovať. Dá sa s odstupom času a z výsledkov, ktoré poznáme, odvodiť všeobecná skúsenosť, ako pri podobných krízach postupovať v budúcnosti? Alebo ide o špecifické skúsenosti, napríklad že recepty pre „juh“ musia byť iné ako pre „sever“?
Myslím si, že problém je postavený veľmi zjednodušene, a teda nie celkom správne. Pri protikrízových opatreniach totiž treba zohľadňovať časovú aj vecnú stránku problému. Z časového hľadiska je správne, ak sa krátkodobo proti zmrznutiu finančných tokov použije monetárna expanzia, ktorá má zabrániť tomu, aby panika a zmrznutie finančných tokov zničili aj nelikvidné a nielen insolventné subjekty. Presne to sa stalo v reakcii Fedu a aj iných centrálnych bánk na globálnu finančnú krízu v roku 2008 a bol to vtedy správny krok. Oveľa spornejšia je podľa mňa fiškálna expanzia, a to aj ako krátkodobý protikrízový nástroj. Dlhodobá monetárna expanzia však znamená zmäkčovanie tlaku na potrebnú reštrukturalizáciu a na vyčistenie trhov od insolventných subjektov. Dlhodobá fiškálna expanzia by potom už znamenala úplnú katastrofu, špeciálne pre málo konkurencieschopné krajiny, ako sú krajiny južnej Európy.
Do toho tiež vstupujú nevyhnutné reformy.
Vecne je dôležité, že nevyhnutná fiškálna konsolidácia musí byť spojená so štrukturálnymi reformami, len vtedy má zmysel a len vtedy prinesie výsledky v podobe nastolenia makroekonomickej rovnováhy a rastu
konkurencieschopnosti. Problémom napríklad Grécka nebola prílišná, ale naopak, nedostatočná fiškálna reštrikcia, ešte viac však absencia štrukturálnych reforiem.
Nakoniec, slovenské reformy, najmä tie počas druhej Dzurindovej vlády, ukázali, ako sa to dá skĺbiť a aké rýchle pozitívne výsledky môže priniesť súčasne realizovaná fiškálna konsolidácia – teda reštrikcia – a hlboké štrukturálne reformy.
Španielsko sa úsporami z krízy vyhrabalo. Má pomerne vysoký rast a už sa neráta s tým,
že bude potrebovať bailout. Bolo to preto, že sa snažilo o fiškálnu poctivosť, alebo sa ekonomika
rozbehla až po neskoršom monetárnom zvoľnení?
V Španielsku, na rozdiel od Grécka, nebol hlavný problém vo verejnom sektore, teda fiškálnom deficite, ale v sektore súkromnom – teda neefektívne investície a obrovská preúverovanosť. Preto aj nevyhnutná fiškálna reštrikcia bola menšia a problém sa vyriešil najmä vyčistením súkromného sektora a bánk.
Vy ste ako minister financií Radičovej vlády patrili skôr k „jastrabom“, aspoň čo sa týka fiškálnej
politiky. Hľadí na tento problém politik ináč ako ekonóm?
Nie je problematické recept, ktorý ekonómovia radia ako najsprávnejší, presadiť na exekutívnej úrovni?
Je to o zodpovednosti a odolávaní zvodom populizmu a o ochote robiť kroky spojené s politickým rizikom. Ak sa politici neboja urobiť to, prekvapivo to môže priniesť rýchle pozitívne výsledky, ako ukazuje skúsenosť Slovenska z rokov 2003 až 2005.