Reč je o severokórejských robotníkoch, lukratívnom vývoznom artikle totalitného režimu, ktorý sa bezohľadne ženie za tvrdou menou. Teraz vyšetrovanie odhalilo, že KĽDR obchoduje aj s Poliakmi. Svojich občanov im dodáva na miesta, ktoré sa zákazníkom chvália "nízkou cenou práce".
Lojálni k režimu. Pôvodom z Pchjongjangu. A tiež ženatí - to aby rodina poslúžila ako páka v prípade, že by ich v zahraničí posadli reakcionárske chúťky.
Severokórejec, ktorý ešte nedávno pracoval ako zvárač v lodenici, všetky tieto podmienky splnil. Vďaka tomu mohol prekročiť prísne strážené hranice svojej vlasti, ale domov sa už nevráti. Zomrel potom, čo utrpel vážne popáleniny na 95 percentách tela. Stal sa obeťou pracovnej nehody zavinenej nedostatočnou bezpečnosťou práce, a to nie kdesi na juhovýchode Ázie, ale neďaleko poľského mesta Gdansk.
Organizované vykorisťovanie
Kontroverzný obchod s pracovnou silou Severokórejčanov v samom srdci Európy nie je žiadna novinka. Poľská kauza, ktorú tento týždeň detailne odhalili VICE News, však upúta mnohými pozoruhodnými detailmi. Napríklad tým, že konkrétnu figurujúcu poľskú firmu v skutočnosti riadi hodnostár Kórejskej ľudovej armády.
Reportéri VICE News získali prístup k sérii dôverných dokumentov. Od zmlúv a výplatných pások, cez kópie pasov a register osôb k sekvenciám z registra obyvateľov prepašovaných z KĽDR, ako aj vyšetrovacích správ poľského úradu inšpekcie práce (PIP). Na základe tohto dôkazného materiálu, doplneného vyšetrovaním v teréne a rozhovormi s expertmi, vykreslili obraz byrokratického chaosu, úradné aj politické ľahostajnosti, ktoré v Poľsku umožnili organizované vykorisťovanie Severokórejčanov. A to v podmienkach, ktoré napĺňajú oficiálnu definíciu nútenej práce.
Inšpekcia PIP zistila, že v rokoch 2010-2016 využívalo severokórejských pracovníkov celkom 14 poľských spoločností. Upozornila tiež na podozrivú úlohu severokórejskej firmy známej pod názvom Korea Rungrado General Trading Corporation (Rungrado), ktorej priamym vlastníkom je Kórejská strana práce a ktorá sa podľa OSN spája tak v pašovaní rakiet Scud do Egypta, tak v importe luxusného tovaru do KĽDR, respektíve do otvorenej náruče jej prominentov.
Nízka cena práce: ideálne pre partnerov z NATO
Správy PIP odhaľujú úzke kontakty medzi firmou Rungrado a dvoma podnikmi poľskej podnikateľky Cecylje Kowalskej. Prvý z nich - ARMEX, v uplynulých troch rokoch fungoval ako sprostredkovateľ medzi Rungrado a poľskými lodenicami Nauta a Crist.
Princíp bol jednoduchý: Rungrado dodá pracovitých a poslušných zamestnancov, ARMEX ich odovzdá lodeniciam a tie potom môžu vábiť zákazníkov "nízkou cenou práce" ako "ideálne miesto pre opravy plavidiel iných krajín NATO". Presnejšie sa tým chváli Nauta, inak jedna z najstarších lodeníc v krajine. Crist je pre zmenu miesto, kde prišiel o život už spomínaný zvárač.
Firma Rungrado zaisťovala robotníkov aj pre Atal, popredného developera v oblasti prvotriednych bytoviek. Hovorca spoločnosti sa bráni, že Severokórejčanov nezamestnáva Atal, ale jeho zmluvný partner JP Construct. Ten riadi istý Mateusz Zbigniew Juroszek, čo je syn riaditeľa Atalu.
„Peniaze? Kdeže! Hrozí, že ich postrácame“
VICE navštívil stavenisko Atal v meste Vroclav, kde videl Severokórejčanov budovať podlahy a steny a vypočul si chválu na ich usilovnosť od poľského kolegu. Podarilo sa mu tiež hovoriť so severokórejskými zamestnancami lodeníc, ktorí uzdu výrečnosti rozhodne nepopustili. Niečo málo však predsa len prezradili.
Päť dní v týždni pracujú Severokórejčania 11 až 12 hodín denne, v sobotu ich čaká už len kratšia, sedemhodinová smena. Nocujú v izolovaných a ubytovacích areáloch bokom od miest a na pracovisko ich hromadne zberajú. „Samozrejme že áno,“ odvetil jeden z nich na otázku, či ich strážia stráže, ale viac už prezradiť nechcel: „Nedopadlo by to dobre.“
Ďalší vypovedali, že pri sebe nemôžu mať telefón a nemajú k dispozícii hotovosť. „Výplatu nedostávame my osobne. O to sa stará firma. Peniaze dostanem, až sa vrátim (do KĽDR). Keby sme ich nosili pri sebe, hrozí, že ich postrácame,“ vysvetlil pre VICE ďalší Severokórejčan. „A každopádne, po ceste do práce a z práce ani žiadne nepotrebujeme,“ dodal. Koľko si však svojou prácou zarobí nevedel, a firmu "opatrovateľku" odmietol menovať, lebo je to "tajomstvo."
Pamiatky, pizza, pivo...
Reportéri sa obrátili na ARMEX so žiadosťou o komentár, spoločnosť však neodpovedala ani na telefón, ani na emaily. Preto sa novinári vydali priamo do jej sídla, kde sa im podarilo zastihnúť majiteľku Kowalsku. Tá kategoricky poprela, že by Severokórejčania nedostávali výplatu priamo, a trvala na tom, že svoje peniaze dostávajú každý mesiac v obálke, spolu s potvrdením. „(Peniaze) im osobne odovzdávame, niektorí bankovky dokonca počítajú,“ vyhlásila.
Tvrdila tiež, že Severokórejčanov neobmedzujú na slobode pohybu: „Chodia von, na nákupy, po pamiatkach.“ Jej syn Maciej, člen zastupiteľstva ARMEX, doplnil, že sa Aziati stýkajú s poľskými kolegami. „Pijú s Poliakmi pivo, chodia na pizzu ... Povedali nám to v lodenici,“ uviedol Kowalski.
Avšak optimistická verzia Kowalských sa príliš nezhoduje s tým, ako situáciu (akokoľvek obozretne) opisujú samotní Severokórejčania a tiež odborníci. OSN odhaduje, že za hranicami KĽDR dnes pracuje približne 50-tisíc jej občanov, pričom nie je nutné zdôrazňovať, že nejde o žiadnych súkromníkov, ale o starostlivo vybraných zamestnancov vládneho režimu. Preverovanie jedincov odchádzajúcich do zahraničia, či už ako pracovníci podnikov priamo spravovaných režimom, alebo ako výnosné figúrky na poli jeho exportnej politiky.
Pchjongjang Inc.
Faktom totiž je, že drvivá väčšina peňazí, ktoré svojou dlhou a vyčerpávajúcou prácou zarobia, ide do vrecka totalitnej vlády. „V mojich očiach je KĽDR najväčšou agentúrou nezákonnej práce na svete,“ usudzuje kóreanista Remco Breuker, univerzitný profesor a predseda expertnej skupiny monitorujúcej nútenú prácu Severokórejčanov v EÚ. „Posiela (svojich) ľudí kamkoľvek, kde ich potrebujú a môžu zaplatiť. V skutočnosti nie je žiadny severokórejský štát, ale KĽDR alebo Pchjongjang Inc. Je to firma, a robí všetko preto, aby zarobila čo najviac peňazí a udržala svojho riaditeľa pri moci.“
VICE News navyše zistili, že Cecylja Kowalska okrem firiem ARMEX a Alson vlastní aj záhradníctvo Wonye, ktoré založila vlani spolu s istými dvoma Severokórejčanmi. Kowalska tvrdí, že podnik je na bode mrazu. Lenže keď VICE dorazili na adresu, kde je registrovaný jeden zo severokórejských spoluzakladateľov, ukázalo sa, že ide o benzínovú pumpu 24 kilometrov južne od Varšavy - neďaleko veľkého skleníka na pestovanie paradajok, kde podľa svedectva miestnych pracovali Severokórejčania. Dotyčný spoluzakladateľ sa volá Kang Hong-ku a register obyvateľstva ho usvedčuje ako človeka, ktorý ešte v minulej dekáde zastával funkciu veliteľa práporu Kórejskej ľudovej armády.
Poľské ministerstvo práce nebolo schopné uviesť, koľko Severokórejčanov v krajine momentálne pracuje, ani vysvetliť, prečo pre znepokojivý kontext dosiaľ nezasiahlo. Uviedlo len, že v rokoch 2010-2015 vydali oblastné úrady v Poľsku do rúk Severokórejčanov celkom 1972 pracovných povolení a že v uplynulých siedmich rokoch nariadilo celkom 377 inšpekcií. V 77 prípadoch zistilo pochybenie v podobe absencie pracovného povolenia, ale navyše odhalilo aj vážne prehrešky proti právam zamestnancov, napríklad odopieranie práva na odpočinok či klamanie ohľadom pracovných podmienok.
Severokórejčan ako Juhokórejčan...
Príslušné úrady uznávajú, že súčasná situácia má k ideálu ďaleko, ale nad celou vecou si umývajú ruky. „Sú tam známky (nútenej práce), to bezpochyby. A nie sme jediní, kto ich vidí,“ priznala pre VICE News Jacqueline Sánchez-Pyrcová, zástupkyňa riaditeľa vládnej organizácie zodpovednej za zahraničných pracovníkov vo varšavskej oblasti. „Lenže jediné, čo môžeme robiť, je nahlásiť to poslancom, že? A žiadať, aby prišli s riešením, ktorým by to celé vyčistili.“
K tomu, prečo jej úrad Severokórejčanom stále vydáva pracovné povolenie, či ako je možné, že v databáze nerozlišujú Juhokórejčanov od Severokórejčanov a pracujú len s "Kórejčanmi", sa nevyjadrila.
„Severokórejčania sú izolovaná skupina, ktorá nevyužíva svoju slobodu pohybu po našej krajine, a všetku činnosť môžu vykonávať len v prítomnosti povereného predstaviteľa, ktorý trvalo prebýva v Poľsku a pôsobí ako telesný strážca,“ konštatovala poľská hraničná polícia v novembri pre časopis Newsweek. Napriek tomu teraz hovorca imigračného úradu pre VICE News potvrdil, že Poľsko vlani udelilo azyl severokórejskému robotníkovi, ktorý svojím strážcom ušiel, odmietol však poskytnúť ďalšie informácie.
Tieň viny padá na Brusel
Ako pripomínajú VICE News, už na začiatku minulého roka sa na Európsku komisiu (EK) obrátila holandská europoslankyňa Kati Piriová s otázkou, či existujú nejaké dohody medzi členskými štátmi a KĽDR, a či EK urobila nejaké kroky na zlepšenie katastrofálnych podmienok, v ktorých Severokórejčania v EÚ živoria. Komisia odvetila, že Severokórejčania pracujú v EÚ a podriaďujú sa zákonom krajiny svojho pobytu, pričom zdôraznila, že nútená práca je vo všetkých členských štátoch zakázaná.
O osem mesiacov neskôr Piriovú zaujímalo, či EK disponuje údajmi o európskych firmách, ktoré si severokórejských pracovníkov najímajú. Odpoveď znela nie. A navyše: vyššie spomínané lodenice Nauta a Crist od EÚ dostali štedré dotácie (viac ako 70 miliónov eur v rokoch 2010-2015).
„Toto by sa diať nemalo,“ zdesil sa nemecký poslanec Thomas Händel, predseda parlamentného výboru pre zamestnanosť a sociálne veci, keď ho VICE News oboznámili s výsledkami svojho pátrania. „Máme jasné konvencie proti otroctvu, ktoré ratifikovalo, ak sa nemýlim, aj Poľsko. V takom prípade by bolo úplne škandalózne, aby sa ktorýkoľvek štát EÚ takto správal,“ vyhlásil a dodal, že ak sa informácie potvrdia, bude od EK požadovať vyšetrovanie.
„Z KĽDR chce každý odísť preč“
Profesor Remco Breuker si nie je istý, či je slovo otroctvo namieste, závažnosť celého problému však nepopiera. Naopak. „Bezpochyby ide o nútenú prácu. Či sú tí ľudia otrokmi, to je ťažká otázka - odpovedal by som zrejme, že k tomu majú veľmi blízko. Len ťažko budete hovoriť o dobrovoľnej práci. Zo Severnej Kórey sa chce dostať každý. O čo horšie to môže byť za jej hranicami? Pokúšate sa prežiť, a tak sa upíšete, že pôjdete do cudziny.“
Podľa OSN pracujú Severokórejčania v zahraničí dva roky, potom sa môžu vrátiť domov a užiť si 40 dní voľna s rodinou. Potom znovu odchádzajú za hranice, no tento raz už na tri roky.
Taký je predpísaný scenár. Kto ho poruší, musí počítať s následkami. V roku 1999 utiekol Kim Fjung-čol, ktorý vtedy pracoval v Rusku. Za slobodu zaplatil krutú cenu: severokórejská tajná polícia si prišla pre jeho syna a matku a deportovali ich do koncentračného tábora. Obaja zahynuli.