Od začiatku krízy centrálne banky po celom svete znížili úrokové sadzby 700-krát. Keď nepomáhali ani nulové úrokové sadzby, prišli s kvantitatívnym uvoľňovaním a nakúpili aktíva v hodnote 15 biliónov dolárov. Po siedmych rokoch sa zdá, že toto bezprecedentné globálne menové uvoľňovanie neprinieslo želaný efekt – svetový ekonomický rast a inflácia klesajú, celkový dlh rastie a zdá sa, že na obzore je nová globálna kríza začínajúca v rozvíjajúcich sa trhoch. Politika menového uvoľňovania zlyhala. Najskôr preto, že je založená na princípe „ožobráč svojho suseda“. A tá na guľatej planéte fungovať nemôže.
Centrálne banky, ktoré ako prvé prišli s kvantitatívnym uvoľňovaním, výrazne získali. Tým, že znížili svoje úrokové sadzby na nulu a pomocou QE zaplavili ekonomiku svojou menou, dosiahli veľkú krátkodobú výhodu. Ich mena prirodzene oslabila, čím sa zlacnil export, čo pomohlo ekonomickému rastu. Vyššie importné ceny zase pomohli inflácii. Všetko pre krajinu vyzeralo úžasne.
No nie až tak úžasne to vyzeralo pre jej susedov. Tí importovali deflačné tlaky a stali sa kvôli svojej silnejšej mene menej konkurencieschopné. Netrvalo dlho a okolité krajiny boli donútené robiť to isté – znižovať sadzby a prijímať QE. Ich meny oslabili, čím zase ony po čase získali konkurenčnú výhodu -začali exportovať defláciu a ekonomický rast sa zastabilizoval. A tak sa politika „ožobráč svojho suseda“ stala ekonomickou doktrínou pokrízového obdobia.
Paradoxom však je, že keď túto politiku robia všetci, jej efekt je nulový. A to najmä preto, že kvantitatívne uvoľňovanie nedokázalo naplniť žiadny z cieľov centrálnych bánk. Sám Fed priznal, že QE nepomohlo zvýšiť ekonomický rast a ani infláciu. Svet sa stal miestom, kde QE je iba nástrojom na oslabenie vlastnej meny a snahu krátkodobo získať, pokým QE nezačnú robiť aj ostatní.
Naopak, silnejú hlasy, ktoré tvrdia, že jediný efekt kvantitatívneho uvoľňovania je redistribúcia bohatstva v spoločnosti. Túžba centrálnych bánk konať, aby dokázali ospravedlniť svoju existenciu sa podobá na paradox futbalového brankára, ktorý počas penált chce ukázať odhodlanie a hodí sa tak do jednej zo strán, hoci, keby ostal stáť, by mohol chytiť až 30% kopov.
Politika „ožobráč svojho suseda“ nielenže globálne nepomáha, ale aj prispieva k vytváraniu nových ekonomických bublín. Dobre to vedia centrálne banky Nórska, Švédska či Nového Zélandu, ktoré na jednej strane kvári slabý ekonomický rast a nezamestnanosť, no na strane druhej množstvo peňazí v ekonomike vytvára bubliny na trhoch ich nehnuteľností. Centrálne banky si musia vybrať, a momentálne opäť zatvárajú oči pred novými bublinami.
A tak sa zdá, že politika postkrízového obdobia zlyhala. Prichádza čas, kedy by sa mali začať prehodnocovať ciele a mandáty centrálnych bánk. Možno sa zistí, že skutočné peniaze sa tlačiť nedajú...