Za vinárskou rodinou Šebovcov mierime rovno do centra vínneho diania – do Modry, kde práve prebieha vinobranie. Keď s problémami zaparkujeme až niekde pri viniciach a „preštrikujeme“ sa popri hlučných kolotočoch a pomedzi stánky s burčiakom a lokšami, zakotvíme v tichom dvore vo Vinohradníckom dome u Šebov.
Pri stole nás už čaká Eduard Šebo starší a ponúka nás čerstvým burčiakom. Ako odpoveď na otázku, kde sa začala tradícia vinárstva v jeho rodine, nás berie k veľkej stene vzadu na dvore, kde je na dlaždičkách namaľovaný široko rozvetvený rodokmeň Šebovcov až k vinárovi Lukášovi z polovice 16. storočia. Obsahuje takmer štyri stovky mien a skoro všetci boli vinicola, teda vinári, a sídlili v Modre. Je jasné, že bolo na čo nadväzovať.
„Ja som vyrastal vo vinici, kde som chodil pomáhať otcovi aj mame, takže vzťah k viniciam som dostal vštepený už od mala, hoci nie vždy som rád brigádoval, keď sa moji kamaráti zabávali,“ vysvetľuje Eduard starší. Za socializmu však vyštudoval filozofiu a venoval sa inej vedeckej práci.
Víno popri cukre
Až v roku 1990 dostal v reštitúcii späť rodinné vinohrady, zvyšok vykúpil od príbuzných a začal na tri a pol hektároch samostatne hospodáriť na plný úväzok. Veľmi skoro pochopil, že uživiť rodinu len z vinohradov bude veľmi ťažké. „Dostal som aj nejaké dotácie od Čarnogurského vlády, za ktoré som kúpil traktor a inú technológiu, ale stále som býval v bytovke v Modre a nemal som kde tie stroje ani parkovať,“ spomína s úsmevom Eduard starší.
Začal teda podnikať. Angažoval sa v Harvardských fondoch, cez ktoré sa dostal k obch...
Zostáva vám 85% na dočítanie.