„Pestovanie v budovách využíva o 70 percent menej vody ako vonkajšie, šetrí pôdu a jedlo dokáže dodávať po celý rok,“ hovorí Despommier.
Dnes sa veľa hovorí o pestovaní plodín doma, o lokálnych produktoch, o nových technológiách, ktoré to umožňujú. Je to naša budúcnosť?
Rozhodne áno. Každý spôsob, ktorý zavádza prvky produkcie jedla do mestského priestoru, je podľa mňa dobrý krok.
Prišli ste s myšlienkou vertikálnych fariem, no roky ste pracovali ako mikrobiológ. Ako sa tieto dve oblasti spájajú?
Dôchodkom (smiech). No vlastne, celé sa to začalo ešte pred dôchodkom. Mal som grant od Národného inštitútu zdravia na prácu na červotočových infekciách spôsobených konzumáciou surového a neupraveného bravčového mäsa.
Je to problém verejného zdravotníctva v Číne, Japonsku, Thajsku a mnohých iných krajinách. Ďalších 26 rokov som dostával finančnú podporu na výskum, ale potom som o ňu prišiel. Rád som učil, takže som sa rozhodol, že to budem robiť viac. Venujem sa ekológii chorôb, ale učil som na medicíne a študenti, ktorí chodili na kurz, sa pohybovali v oblasti verejného zdravotníctva. Vzal som to na vedomie a kurz som nazval medicína v ekológii. Pointa bola riešiť to, že ak ničíme naše životné prostredie , má to následky na zdravie. Takže som hovoril o tom, že ak zničíme toto, stane sa tamto.
Ale po polovici semestra boli študenti trochu depresívni (smiech). Chceli pracovať na niečom pozitívnejšom, takže som im dal týždeň na to, aby vymysleli vlastný projekt. Koniec-koncov, bol to ich čas a peniaze. Prišli späť s nápadom riešiť záhrady na strechách budov, ktoré by zásobovali mesto potravinami.
A tak vznikla prvotná myšlienka? V hlavách študentov?
Áno. Museli nájsť plodiny, ktoré sú na to vhodné a zistiť, koľko priestoru je na budovách. Na kalkulácie si vybrali Manhattan. Po týždňoch práce zistili, že pestovanie na strechách by nasýtilo len dve percentá ľudí v Manhattane. Aj ak by pestovali len ryžu, ktorá má najväčší pomer kalórií na objem dopestovanej plodiny. Boli z toho sklamaní. A tak sa skončil ich rok.
Ale povedal som im, nech sa nevzdávajú a skúsia presunúť záhrady dovnútra budov, kde by mohli byť naraz pestované na viacerých poschodiach. V New York City je veľké množstvo opustených starých budov. Ďalší rok som s novými študentmi v projekte pokračoval. Hľadali sme plodiny, vhodné na pestovanie vnútri. Našli sme 83 rastlín, ktoré NASA považuje za vhodné na pestovanie na vesmírnych staniciach, prípadne v kolóniách na Mesiaci a mohli by zvýšiť šancu ľudstva prežiť inde ako na Zemi.
Tretí rok mi ďalší študenti museli zistiť, akú budovu by potrebovali na nasýtenie 50-tisíc ľudí. Tak, aby denne mali kontinuálny príjem 1200 kalórií po celý rok. Spravili to. Musela by to byť najväčšia budova na svete... A takto to išlo ďalej. Po šiestich či siedmich rokoch sme začali projekty dávať na internet a nazvali sme to vertikálne farmy. Bol to študentský projekt, chceli sme len vedieť, čo si o tom myslia ľudia. Vedeli sme, že internet je najväčší terč na svete a je veľmi ľahké do neho trafiť. Ale to, čo sa stalo, nás prekvapilo. Začali nám prichádzať nákresy od dizajnérov a architektov a nápad bol zrazu virálny.
Mali ste myšlienku a motiváciu, čo však technológie? Boli pripravené na takúto zmenu?
V tom období sa začali zrazu technológie veľmi zlepšovať. Neviem, prečo, ale za posledných desať rokov išli naozaj dopredu. Napríklad hydroponický systém bol dovtedy špecializovanou vecou a zrazu začali významní výrobcovia vyrábať interiérové systémy na pestovanie z PVC trubiek, ktoré v sebe mali dierky. A fungovalo to. Ľudia to začali skúšať. Od hydroponických skleníkov už nebol veľký krok k hydroponickým budovám.
Skleníky však majú oproti budovám slušnú výhodu. Slnko.
Áno, na rast sme potrebovali svetlo, takže sme použili umelé osvetlenie na podporu rastu. Problém bol prísť aj na to, aké svetlo. Medzi prvými boli fluorescentné svetlá, ale neboli príliš efektívne. Boli tu sodíkové svetlá, podobné niektorým pouličným lampám, ktoré majú dobré rastové vlastnosti, ale sú drahé a musia byť chladené vodou, aby nevybuchli.
A to by nebolo dobré, teda za predpokladu, že nepestujete popcorn! Ale asi pred desiatimi rokmi sa objavili dobré LED svetlá. Boli veľmi drahé a nemali úplne správu vlnovú dĺžku, ako bolo potrebné. Výrobcovia sa však s ich parametrami hrali, upravovali ich, až napokon spoločnosť Philips prišla s nápadom umožniť meniť vlnovú dĺžku na požadovanú farbu, podľa toho, ktorá funguje najlepšie.
Ako sa k tejto myšlienke postavili ľudia? Hoci to na internete zaujalo, pestovať zeleninu v budovách asi znelo trochu sci-fi.
Na začiatku sme od médií i verejnosti mali veľa kritiky. Myšlienku považovali za príliš drahú, opakovali, že odpoveďou je farmárčenie vonku, len to musíme robiť lepšie. No v tom období sa objavovali už prvé vážne obavy z klimatických zmien.
A to tradičné farmárčenie výrazne ohrozuje...
Áno. Nie je ťažké predstaviť si, ako vyzerali veľké mestá pred sto rokmi, fotky sa dajú vyhľadať. Ale nikto presne nevie, ako budú vyzerať o ďalšie storočie. Vieme, že podnebie bude iné. Londýn je na rieke, rieka sa vlieva do oceánu a hladina oceánu stúpa. Takže Londýn sa bude musieť buď naučiť, ako si udržať vodu mimo dvora, alebo sa bude musieť presťahovať. A to je len jeden príklad. Mnoho miest zanikne. Klimatické zmeny ovplyvnia množstvo pôdy, na ktorej môže ľudstvo farmárčiť. Bude viac ľudí, menej pôdy.
To je argument, ktorý viedol k prijatiu myšlienky vertikálnych fariem?
Počas tohto obdobia už začali niektorí ľudia stavať prvé modely vertikálnych fariem. Najprv len malé. Potom aj veľké. Kritici stále hovoria to isté, ale, popravde, teraz ma to už teší, lebo im môžem ukázať reálnych ľudí, ktorí podobné farmy vedú. Z môjho pohľadu je to zázrak. V roku 1999 som nemal žiadne očakávania. Bola to úloha v škole, ako by vyzeral svet, keby sme nemali pôdu na pestovanie jedla.
Šetrenie pôdy je teda jedna výhoda, čo však ďalšie aspekty ako voda či energia?
Jedným z najväčších problémov súčasnosti je, odkiaľ bude váš ďalší dúšok vody. Nie je to problém priamo pre nás, ale v subsaharskej Afrike, juhovýchodnej Ázii a južnej Ázii nie je odpoveď na túto otázku jednoznačná. Voda v riekach a jazerách bola následkom zavlažovania vytiahnutá na povrch, no potom, keď sa vrátila späť pod zem, stiahla so sebou množstvo odpadu. My by sme takú vodu nepili, ale mnohí nemajú na výber.
Indoorové pestovanie využije o 70 percent menej vody ako vonkajšie a aj to hovoríme o pestovaní na vode, teda hydroponickom. Potom je tu aj aeroponické pestovanie, pri ktorom je voda s nutričnými látkami striekaná na korene rastlín a to využíva o 70 percent menej kvapaliny ako hydroponické. Druhou vecou je, že môžete farmárčiť počas celého roka, ročné obdobia vás nemusia ovplyvňovať. Asi 90 percent všetkého, čo vypestujete, zozbierate. To sa vonku nikdy nestáva. Zber na poliach závisí od počasia, hmyzu, chorôb a dosahuje zväčša 70 percent. V menej rozvinutých krajinách to však môže byť len 20 až 30 percent.
Znamená to, že mnohí sa museli z fariem presťahovať do mesta, pretože ich pestovanie neuživilo. Tí by mohli mať vďaka vertikálnym farmám prácu aj v meste. Ďalšou výhodou je využitie starých, opustených budov. Treba ich len vybaviť solárnymi panelmi a hydroponickým systémom. Navyše, môžete to robiť kdekoľvek na svete. To by ako výhody mohlo stačiť.
Aké rastliny sú vhodné na pestovanie v budovách?
No, začali sme s tým spomínaným zoznamom NASA, ale ten sa rozrástol. Je to už veľké množstvo plodín, ktoré môžete pestovať vonku alebo prispôsobiť podmienky rastlinám, ktorým sa vonku nedarí. Komerčne, vzhľadom na dnešné dostupné technológie je na takéto pestovanie ideálna zelená listová zelenina, paradajky, cukina, fazuľa, papričky, tekvica alebo napríklad jahody.
Čo napríklad dôležité kŕmne plodiny ako kukurica alebo obilie?
Do budovy sú nevhodné napríklad zemiaky, zeler alebo akékoľvek plodiny rastúce na stromoch. Obilniny sú tiež zatiaľ problémové. Rastú ako tráva, nedajú sa sadiť po jednom ako paradajky, treba ich rozosiať. Bude možné ich takto pestovať, ale zatiaľ je to otázka technológií.
Sú to teda rastliny a plodiny vypestované vďaka solárnej energii, na vode alebo vo vodnom opare, zavreté v budove. Majú rovnakú chuť a najmä nutričnú hodnotu ako ich vonkajší súrodenci?
To je jedna z najdôležitejších otázok. Ľudia, ktorí vedia, ako to robiť, použijú živiny, ktoré sú pre jednotlivé plodiny dobré. Pre rastlinu, ale aj pre živočícha, ktorý ju neskôr zje. Rastliny potrebujú pre svoje fungovanie dokopy len 18 prvkov, človek ich potrebuje 26.
Takže nutričná výživa pre rastliny, ktorá sa dnes predáva do hydroponických systémov, obsahuje 26 prvkov, ktoré človek vo svojej strave potrebuje. Vieme, že to je zdravé, môže sa to pestovať celý rok, ale otázka stále je, je to aj chutné? A to je opäť záležitosť toho, či pestovateľ vie, ako sa o rastliny starať. Dobrým príkladom sú paradajky. Ak chcete, aby boli chutné, musíte ich „vystrašiť“. Teda dostať rastlinu do stresu. Napríklad ju dva dni nepoliať, alebo jej na chvíľu zvýšiť teplotu. Vtedy začnú produkovať viac flavonoidov a sú chutnejšie.
Musíte teda len vedieť, čo robíte. Druhým problémom je, že plodiny sú často zbierané pred dozretím kvôli prevozu a dozrievať musia počas cesty. K dozretiu však niekedy ani nedôjde. Ak sa bude pestovať priamo v meste, tento problém odpadá.
Množstvo zozbieraných plodín závisí aj od parazitov, hmyzu či chorôb, ktoré napádajú rastliny. Čo ak sa dostanú do uzavretej budovy?
Udržiavať vnútro farmy, filtrovať vzduch, mať zabezpečený vstup a výstup z oblasti pestovania, plášte, rukavice, to všetko by malo zabezpečiť, že najbežnejšie choroby sa do vnútra nedostanú. Ale predstavme si, že sa predsa len dostanú. Vonku sa to stáva bežne, vnútri zriedka, ale môže sa. Výsledok je, že vonku prídeme o celú úrodu a farmár musí čakať s ďalšou várkou rok. Aj farmári vnútri môžu prísť o všetko, ale musia počkať len dva týždne, kým začnú s novým pestovaním.
Jeden z argumentov za vertikálne farmy je, že by mohli v budúcnosti vyriešiť problém s hladom vo svete. Takáto farma však potrebuje veľkú finančnú investíciu na začiatku, čo práve znemožňuje začatie podobných projektov v rozvojových krajinách, ktoré to potrebujú najviac.
Nejde o drahé lukratívne budovy, ide o skromné sklady, dvoj-, troj-, štvorposchodové budovy. Ak by napríklad rozvinuté krajiny dali rozvojovým tieto farmy do daru, boli by výsledkami nadšení. Ale takéto budovy sa môžu ľahko stať terčom. Zdroj potravy je častým terčom. Prvým krokom musí byť stabilná vláda v krajine. V súčasnosti však také už existujú. A práve tým by sa malo pomôcť.
Ďalšou otázkou je spotreba energie. Nerobí množstvo energie, ktoré tieto farmy potrebujú, nápad neefektívnym?
Všetko vo farmárčení potrebuje energiu. Oranie, sadenie, žatva, plodiny nerastú len na slnku. A všetko je to spotreba fosílnych palív. Omnoho viac fosílnych palív, ako by ste kedy potrebovali pri pestovaní vnútri. Bez týchto výdavkov si môžete dovoliť toľko energie, koľko chcete. Okrem toho, nové druhy svietidiel znížia náklady za osvetlenie na polovicu. Navyše, v súčasnosti už máme aj omnoho viac poznatkov o solárnej a geotermálnej energii, ktoré sa dajú využiť.
Ktoré krajiny už tento model využívajú?
Obrovský priemysel vo vertikálnom farmárčení už vyrástol v Japonsku, Číne, Taiwane, Singapure a v USA. Holanďania už majú know-how, ale ešte nemajú postavené vlastné farmy. Majú to však v pláne. Švédi stavajú takéto farmy, ktoré majú vnútri priestor na kancelárie.
Bude v budúcnosti možné chovať v takýchto priestoroch zvieratá?
Ryba druhu tilapia je možnosťou, hovorí sa tomu aquaponika. Viem si predstaviť takýto chov kurčiat a kačiek, ale žiadne štvornohé zvieratá. Tie si zaslúžia byť vonku.
Kto je Dickson Despommier
Emeritný profesor mikrobiológie na Columbia University. Je študovaným mikrobiológom a ekológom a 27 rokov sa venoval laboratórnemu výskumu molekulárnych aspektov medzibunkového parazitizmu. Je tiež autorom myšlienky vertikálnych fariem a knihy The Vertical Farm, Feeding The World In The 21st Century (Vertikálna farma: Ako nasýtiť svet 21. storočia).