Keď v lete roku 1921 kanadský lekár Frederick Banting a jeho študent Charles Best podviazali psí pankreas a extrahovali čistý inzulín, ešte netušili, že ich objav raz pomôže miliónom diabetikov, pre ktorých ich diagnóza v tom čase znamenala rozsudok smrti.
Objavili akési ostrovčeky...
Za svoj úspech však dvojica musela poďakovať niekoľkým ďalším vedcom, ktorí pred nimi odviedli kus práce. Už v roku 1869 študent Berlínskej univerzity Paul Langerhans prvýkrát objavil a opísal isté ostrovčeky v pankrease, neskôr pomenované podľa neho Langerhansove. Len pre predstavu, v dospelom pankrease ich je roztrúsených okolo jeden a pol milióna. A práve ich beta bunky hormón inzulín produkujú.
Prvými pacientmi boli psy
O dvadsať rokov neskôr robil nemecký lekár Oscar Minkowski pokusy na psoch, pri ktorých našiel súvislosť medzi diabetom a pankreasom. Psovi pankreas vyoperoval a potom pozoroval množstvo cukru v moči. O inzulíne zatiaľ páru nemal. V roku 1901 však americký fyzik a patológ Eugene L. Opie skúmal pankreas mŕtvych pacientov a našiel spojenie medzi diabetom a Langerhansovými ostrovčekmi. Pochopil, že inzulín v nich obsiahnutý je potrebné extrahovať, ešte však nevedel, ako to urobiť.
Liek mal mnoho vedľajších účinkov
O päť rokov neskôr sa berlínskemu fyzikovi Georgovi L. Zülzerovi podarilo takmer vyliečiť psa trpiaceho diabetom práve tým, že mu podal vlastnoručne vyrobený extrakt zo zvieracej pankreasu. Zanedlho sa potom rozhodol, že inzulín skúsi aplikovať do ľudského tela. Umierajúcemu diabetickému pacientovi aplikoval výťažok z teľacieho pankreasu, ktorý na jeho žiadosť vyrobila jedna berlínska firma a nazvala ho Acomatrol.
Pacient síce zaznamenal krátke zlepšenie, ale liek mal množstvo vedľajších účinkov, na ktoré muž zomrel nedlho po tom, čo dostal svoju prvú dávku. Zülzer v hľadaní vhodného lieku na diabetes mellitus pokračoval, ale jeho bádanie prerušila prvá svetová vojna. Jeho laboratórium bolo odovzdané nemeckej armáde.
Za inzulínom do Toronta
Úspech zaznamenali až Best a Banting, o ktorých bola reč na začiatku. Práve Frederick Banting zistil, že by bolo výhodnejšie izolovať účinnú látku z pankreatickej šťavy, ktorú podžalúdková žľaza produkuje a v ktorej sa tvoria enzýmy štiepiace cukry, tuky a bielkoviny. Rozbehol sa preto do Toronta za profesorom tamojšej univerzity Richardom Macleodom, ktorý mu poskytol univerzitné laboratórium. A experiment sa mohol začať.
Prvý úspešne liečený
Po mesiacoch práce sa im podarilo extrahovať čistý inzulín, ktorý najprv pomenovali isletin. Tento objav venovali ako vďaku za prenájom laboratória Torontskej univerzite, tá tak mohla pokračovať v jeho výrobe. V roku 1922 sa prvé vzorky inzulínu dostali k známemu bostonskému diabetológovi Elliottovi P. Joslinovi, ktorý ich aplikoval štrnásťročnému chlapcovi Leonardovi Thompsonovi. Ten sa stal prvým úspešne liečeným diabetikom na svete a na rozdiel od pacienta, ktorého liečil Zülzer, žil ešte ďalších trinásť rokov.
Hromadná výroba inzulínu
Na jar toho istého roku dopyt po inzulíne dramaticky stúpol, Torontská univerzita ho už nestíhala vyrábať, a tak odovzdala časť svojej úlohy rodinnej firme Eli Lilly zo štátu Indianapolis. Tá zabezpečila výkup základnej suroviny na výrobu inzulínu z podžalúdkovej žľazy hovädzích a bravčových zvierat zo všetkých bitúnkov na stredozápade USA. Počas niekoľkých týždňov začala priemyselnú výrobu inzulínu pre stovky, neskôr tisíce diabetických pacientov.
V roku 1923 ho začali vyrábať aj európske firmy, v Nemecku Hoechst (dnes známa ako Sanofi), v Dánsku firmy Novo a Nordisk (dnes Novo Nordisk).
Nobelova cena za inzulín
Medzitým Banting s Macleodom získali Nobelovu cenu za prínos v oblasti fyziológie a lekárstva a inzulín sa obohatil zinkom. Americkému farmakológovi a biochemikovi Johnovi Jacobovi Abelovi sa v roku 1926 (v tom istom roku sa inzulín začína vyrábať aj vo vtedajšom Československu) podarilo vytvoriť kryštalický inzulín, ktorého kryštáliky sa v podkoží rozpúšťajú pomalšie, a na liečbu tak stačia dve až tri injekcie.
O desať rokov neskôr si už môžu pacienti aplikovať inzulín len ráno alebo si dávku rozdeliť na rannú a večernú. O to sa zaslúžili dánski vedci H. C. Hagedorn a B. N. Jensen, ktorí k inzulínu obohatenému zinkom pridali ešte protamín, polypeptid izolovaný zo spermií lososovitých rýb. Vďaka tomu dosiahli dlhší čas účinku.