Choroba. Nikto na ňu je pripravený, no je súčasťou nášho života. Jednoducho sa stáva, že nám lekár diagnostikuje ochorenie, ktoré si vyžaduje dlhodobú či doživotnú liečbu. Správa o ňom nie je pochopiteľne príjemná a niet sa čo čudovať, že mnohých zloží na lopatky.
Diabetes mellitus je choroba, ktorá zasahuje človeka komplexne. Výrazne ovplyvňuje aj oblasti jeho psychiky a sociálneho fungovania.
Kde sa práve nachádzate?
Všeobecne známe štádia adaptácie na chorobu:
● štádium paniky - citový a emocionálny „výkrik“, chaos v prežívaní
● fáza popretia – chorobu odmietam a nepripúšťam si ju, „zabúdam“ na ňu
● fáza vtieravých myšlienok - na nič iné ako na chorobu nie som schopný myslieť
● fáza hnevu - agresie voči lekárom, osudu, sebe, genetickej výbave
● fáza ľútosti - plač, zúfalstvo, samovražedné myšlienky
● fáza vyjednávania - s Bohom, osudom, liečiteľmi
● fáza vyrovnávania - striedanie postojov i emócií od odmietania k prijatiu choroby
● fáza zmierenia - prijatie choroby ako súčasti vlastného života
Samozrejme, tieto fázy môžu mať aj iné poradie, predovšetkým tie počiatočné. Taktiež každá z nich má rôzne trvanie - od dní až po roky. Dopracovať sa do poslednej by však nemalo trvať celý život. Bol by to príliš drahý čas.
Osudy dvoch žien
V praxi som sa stretla s mnohými ľuďmi, ktorí roky bojovali so svojou diagnózou. Stretla som však aj takých, ktorí si spôsob spolužitia s diabetom našli. Od čoho to závisí? Niekedy od veľmi ťažko uchopiteľných faktorov. Tentokrát vám ponúkam osudy dvoch žien.
Zúfalá Gerda
Gerda (35) sa do mojej starostlivosti dostala kvôli diabetu a problémom s príjmom potravy. Osud ju nešetril. Vyrastala vo veľmi jednoduchej a chudobnej rodine na samote a okrem toho mala diabetes. Bola výnimočne krásna. Zaľúbil sa do nej spolužiak a napriek nesúhlasu jeho rodičov sa zosobášili hneď po maturite. Vydala sa do bohatej, dobre situovanej rodiny. Poslušne sa podriadila všetkému, čo od nej žiadali. Stále len ustupovala. Myslela si, že si ich tým získa. Nikdy však neprijali ju - ani jej chorobu.
V zlatej klietke
Manžel niekoľko rokov bojoval za ich vzťah, potom si však našiel náhradu, ktorá vyhovovala i rodičom. Dlho žila sama v „zlatej klietke“ s pocitom, že si to zaslúžila, a že na nič iné nemá právo. „Som predsa chorá,“ hovorila si. Porodila dvoch zdravých synov. Čoskoro sa aj oni od nej odcudzili. Mama bola totiž stále smutná a nešťastná. Nebola schopná rozviesť sa, bojovať za svoj vzťah s manželom, nemala odvahu začať nový život, zamestnať sa. Nedokázala bojovať ani o svoje deti. Poddala sa anorexii – „nezaslúžila si“ nakoniec ani jedlo. Napokon sa odsťahovala k svojej matke, kde v zúfalstve pasívne čakala na návštevu svojich detí.
V tichosti odišla
Mala 35, keď som ju stretla. Bola stále mimoriadne atraktívna, milá, empatická a na nikoho si nesťažovala. Krásne kreslila. Po prepustení z nemocnice nevyhľadala pomoc psychoterapeuta, ako som jej odporučila. Sama v tichosti dobrovoľne odišla z tohto sveta. Spáchala samovraždu. Pomohla si práve inzulínom – tým, čo jej dlhé roky pomáhalo žiť. Je však otázne, či by zvládala svoj život, aj keby nemala cukrovku.
Optimistická Eva
Keď som dostala objednávku na sedenie s pacientkou po amputácii nohy od predkolenia, mala som zmiešané pocity. Podľa dokumentácie to bolo mladé dievča práve končiace vysokú školu. Eva (23) mala cukrovku od svojich 3 rokov. Pripravovala som si všetky možné optimistické varianty života v takejto zložitej situácii. Darilo sa mi to len veľmi ťažko.
Čerstvo zasnúbená
Keď som otvorila dvere na jej izbe a zbadala ju, všetko bolo zrazu inak. Čakalo ma energické, veľmi milé, sympatické, pekné dievča. S amputáciou rátala už dlhšiu dobu. Nebolo to, samozrejme, ľahké. Pripravovala sa na ňu a našťastie nebola pri tom sama. Veľmi jej pomohla rodina. Ale dôležitejšia bola iná okolnosť - bola čerstvo zasnúbená. Našla si partnera, ktorý už zažil sklamanie a vedel si oceniť, čo v nej našiel. Bola to láskavosť, trpezlivosť, optimizmus a sebavedomie.
Dokáže s ňou žiť
Eva svoju situáciu neprijímala naivne a skreslene. Realisticky vedela, čo ju čaká, čo už nikdy nebude môcť robiť, na čo si musí dávať sústavný pozor. Vedela však aj to, čo ešte stále môže. V očiach mala slzy a smútok, ale často ich vystriedal huncútsky pohľad. Patril človeku, ktorý sa len tak ľahko nevzdáva. Po skončení vysokej školy sa bude venovať práci s ľuďmi. Nič lepšie si nemohla vybrať. Mala energiu na rozdávanie. Neskôr som sa dozvedela, že je už vydatá. Nemám na ňu kontakt, ale som presvedčená, že ona so svojou chorobou dokáže žiť najlepšie, ako sa len dá.
Zdravé sebavedomie, odvaha, optimizmus
Pre zvládnutie choroby je veľmi dôležitá štruktúra osobnosti. Od nej závisí, či sa človek zrúti pri nekomplikovanej cukrovke, alebo zvládne i závažné komplikácie. Nemalo by vám teda chýbať zdravé sebavedomie, odvaha, dobrá vôľová výbava a tendencia k optimistickému prežívaniu. Prijať cukrovku ako súčasť života a zmieriť sa s ňou závisí od mnohých okolností. Predovšetkým od:
● veku, v ktorom vznikla,
● komplikácií,
● zázemia v rodine,
● skúseností rodiny s cukrovkou,
● spôsoby výchovy,
● citových vzťahov v rodine,
● vzdelania a mnohých ďalších.
Náladoví
Kto najviac pomáha diabetikom pri zvládaní ich choroby? Podľa prieskumu sú to členovia rodiny (46 %), zdravotný personál (40 %), iný diabetik (13 %), priatelia (1 %). V rámci zisťovania obmedzení, ktoré im spôsobuje choroba, som zaznamenala súvislosť s dĺžkou choroby. Kratšie chorí sa sťažovali hlavne na obmedzenia v jedle. Dlhšie chorých trápili obmedzenia v aktivitách (šport, práca, cestovanie, sex) a strach z akejkoľvek choroby a možných komplikácií. Všetci zásadne cítili veľký problém vo výkyvoch nálady.
Tešia sa z bežných vecí
Aj napriek ochoreniu si diabetici vážia chvíle života, viac sa tešia z bežných vecí, oveľa intenzívnejšie sa zaujímajú o zdravý spôsob bytia, spoznávajú množstvo zaujímavých ľudí s rovnakou diagnózou a cítia väčšiu súdržnosť v rodine.
Životný príbeh každého diabetika je výsostne jedinečný v závislosti na špecifikách jeho diagnózy a životných okolností. Pre všetkých však platí, že optimálne spolužitie s chorobou je zložitý proces, ktorý si vyžaduje vysokú sebadisciplínu.
Anna Kollárová, klinická psychologička a psychiatrička