Takmer všetko, čomu sa Mariana Kovačechová (36) venuje, má jedného spoločného menovateľa - deti. Ako malá sa nevyhla „stráženiu“ mladšej sestry, počas štúdia na strednej pedagogickej škole praxovala vo viacerých materských školách, o deti sa starala aj v zahraničí, neskôr sa prezentovala ako herečka bábkového divadla, ako moderátorka detskej relácie sa deťom prihovára takmer každú nedeľu z rozhlasového éteru a najnovšie sa na ňu a jej klaunský nos tešia deti v nemocnici. Ešte aj jej „prechodná“ cukrovka súvisela s deťmi, v tomto prípade však s vlastnými – dvojčatami Samkom a Timkom.
Ako si sa dostala k tomu, že sa profesne venuješ takmer výhradne deťom?
Keď si to zrekapitulujem, vždy som sa venovala deťom, ale zakaždým z iných dôvodov. Pedagogickú školu som si vybrala preto, aby som využila znalosti získané v Ľudovej škole umenia a vyhla sa neobľúbenému predmetu - matematike. V bábkovom divadle som zakotvila až po účinkovaní vo zvolenskej činohre a po dvaapolročnom pobyte v Anglicku a svoju prvú reláciu pre deti som Rozhlasu ponúkla preto, lebo som potrebovala vedľajší zdroj príjmu. Celé tie roky som si neuvedomovala, že k deťom akosi prirodzene patrím, že pri nich dostávam tie najlepšie nápady. Našťastie je to obojstranné. A vidí to asi aj okolie. Jeden kritik raz o mne povedal, že v divadle aj v rozhlase k sebe deti priťahujem tak, ako svetlo priťahuje mole.
To, že si sa stala matkou, však malo klasický dôvod – túžbu po vlastných deťoch.
Áno, a asi to bola silná túžba, lebo sa nám pošťastili hneď dvojčatá.
Kým prišli na svet, nebolo to jednoduché. K rizikovému tehotenstvu sa pridala ešte aj tehotenská cukrovka. Ako si to zvládala?
Keď mi v nemocnici povedali, že mám cukrovku a hladina môjho cukru v krvi je taká vysoká, že si musím pichať inzulín a držať diétu, moja prvá otázka znela: kedy sa to skončí? Lekárka mi narovinu povedala, že buď to skončí pôrodom, alebo sa to bude so mnou ťahať ďalej. Inak povedané, že cukrovka možno ustúpi, ale ak priveľmi zaťažím organizmus, tak je veľká pravdepodobnosť, že bude zo mňa diabetička 2. typu.
Čo bolo horšie? Pichanie inzulínu či diéta?
Už dva a pol roka predtým, než som otehotnela, som brala hormonálne injekcie, ktoré naozaj neboli príjemné. Od tretieho mesiaca bolo moje tehotenstvo rizikové a injekcií pribúdalo. Injekcie proti zrážanlivosti krvi, injekcie na zastavenie predčasného pôrodu, magnéziové injekcie, neustále zavedená kanyla... Takže keď pribudli ďalšie tri inzulínové vpichy denne, nijako zvlášť ma to nevyviedlo z miery. Horšie to bolo s tou diétou.
Prečo práve s diétou? Si taký veľký jedák?
To nie, ale celý život si sladkosťami dobíjam energiu. Pri práci v divadle, rozhlase či televízii človek nikdy nevie, kedy sa dostane k jedlu, sladkosť teda musí byť vždy poruke. Aj počas rizikového tehotenstva a niekoľkomesačného pobytu v nemocnici bola okrem manželových návštev moja jediná radosť zo dňa niečo si zajesť. Veď som mala v brušku dve deti – veľkých jedákov. A zrazu diéta! Keď som už nevedela vydržať a posťažovala som sa diabetologičke, milo mi oznámila, že veď predsa polovičku grahamového rožteka a dve kolieska salámy si dopriať môžem. Obmedzenie sladkostí a jedál, ktoré mám rada, bolo pre mňa oveľa horšie ako samotné pichanie inzulínu.
Máš nábeh na cukrovku 2. typu. Zaoberáš sa tým?
Z času na čas mi to napadne, hlavne keď som unavená, alebo keď ma zrazu prepadne strašný smäd. V otázke pitného režimu som totiž nezodpovedná. Jeden deň vypijem 4 litre, druhý deň len 3 kávy. Snažím sa myslieť na zdravotné riziká, hoci nehovorím, že som v tom vzorná, ale uvedomujem si, že ten výkričník, ten zdvihnutý prst, je nado mnou stále. Deti sa našťastie nebránia akejkoľvek zelenine, takže sa celá rodinka snažíme zdravšie jesť.
Strava je však len jednou stranou mince. Veľkou záťažou býva práve pracovný stres.
Čo s pracovným stresom? Dať výpoveď a mať pokoj? V zápätí by sa dostavil ďalší stres – ako vyžiť bez peňazí. Aj stresu asi treba určiť hranice. Keby vo mne zazvonil alarm a ja by som hneď od zajtra nemala zjesť ani kryštálik cukru, tak sa tomu prispôsobím. Doma ma čakajú dve deti. Ľúbime sa. Potrebujú ma a aj ja ich veľmi potrebujem. Viem, že sú aj mamy s cukrovkou, ktoré vzorne zvládajú rodinu, ale kým mám tú moc ovplyvniť to, nemôžem dovoliť, aby sa mi to vymklo z rúk.
Je za cukrovkou tvojej mamy nesprávne stravovanie alebo skôr pracovný stres?
Jedno s druhým. Asi pred 7 rokmi jej vyšetreniami zistili, že má kolísavý cukor. Nejaký čas sa to snažili udržiavať diétou, zmenou životosprávy, ale mama sa vždy podľa potreby starala o vnúčatá, varila pre celú rodinu, nemala čas variť si extra jedlo, preto sa snažila jesť aspoň menšie porcie. Problémy s cukrom však pretrvávali, preto jej diabetológ predpísal tabletky. Dávky jej striedavo znižoval a zvyšoval. Raz sa stalo, že jej lieky zamenil a mama omylom užívala okrem nových tabletiek aj tie pôvodné. Cukor jej vtedy klesol natoľko, že ju pre hypoglykémiu museli hospitalizovať. Vtedy sme sa s manželom rozhodli zabezpečiť jej glukometer.
Pomohlo to?
Myslím si, že to bol jeden z najlepších, najpraktickejších a najvďačnejších darčekov, ktoré sme jej v živote dali. Nevie si ho vynachváliť, nosí ho stále so sebou. Glukometer má praktické balenie, moderný dizajn, kedykoľvek si ním môže zmerať cukor a podľa toho sa zariadi.
Vráťme sa k tvojej práci. Aké boli divadelné začiatky?
Začínala som v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Strávila som tam 4 a pol roka a potom som bola asi 3 mesiace na voľnej nohe. Robila som poviedky a eseje do rozhlasu, moderovala som v novovzniknutej lokálnej televízii, účinkovala som v mnohých rozhlasových hrách. V tom čase sa ich v Banskej Bystrici nahrávalo veľa. Okrem toho som dabovala. Bolo to pekné obdobie. Dohrávala som niekoľko predstavení vo Zvolene a hosťovala som v Mestskom divadle v Žiline a v Bábkovom divadle na Rázcestí. Mala som roboty vyše hlavy.
Prečo si teda odišla do zahraničia?
Dlhší čas som sa pohrávala s myšlienkou odísť do zahraničia. Na jednej strane som sa cítila ako jazykový antitalent, na druhej strane v tom čase nemalo divadlo vo Zvolene dobré obdobie, menilo sa tam vedenie, nikto nevedel, ako sa to vyvŕbi, tak som si povedala, že spravím rázny krok a tým krokom bol odchod do Anglicka.
Venovala si sa okrem štúdia angličtiny aj niečomu inému?
Prvé tri mesiace som riešila len angličtinu. Na jazykovú školu v Leicestri som si privyrábala opatrovaním detí a prácou v pizzérii. Potom som prešla do Manchestru a tam to už bolo aj o herectve. Absolvovala som kurz BTEC National diploma in Performing Arts na Trafford College neďaleko Manchestru. Potom sa mi podarilo spraviť skúšky na liverpoolskú divadelnú školu L.I.T.A, ktorú viedol Paul McCartney. Mal úplne jasnú predstavu o tom, že človek, ktorý vyjde zo školy, potrebuje nejaký rok-dva zázemie na to, aby sa vedel odpichnúť a ísť naplno študovať. Ponúkal mladým prácu v školskom divadle, vo vlastných televíznych priestoroch, pomáhal im hľadať prácu po celom Anglicku. V tom čase však Slovensko nebolo v Únii a pre nás „odvedľa“ stálo štúdium 7600 libier.
Mala si toľko peňazí?
Bola to škola na „plný úväzok“, nedalo sa privyrobiť si na ňu. Potrebovala som grant, preto som oslovila niekoľko známych osobností. Ako prvého samotného Paula McCartneyho, potom aj herečku Emmu Thompson, dokonca niekoľkých naftových magnátov. Ale financie som žiadala v období, keď už spomínaní ľudia mali rozplánované svoje granty. Napriek tomu boli takí milí, že na moju žiadosť aspoň odpovedali. Vypísali mi mená konkrétnych ľudí a organizácií, ktoré už podporujú. Naše ministerstvo školstva na moju žiadosť ani len neodpovedalo. No a keďže sa mi nepodarilo zohnať peniaze na štúdium, vrátila som sa domov na Slovensko.
Kde ťa to v tom čase v rámci republiky zavialo?
Otec mal vtedy zdravotné problémy, tak som chcela byť čo najbližšie. Pochádzam z Hliníka pri Bytči, preto som nastúpila do Bábkového divadla v Žiline. Po necelej sezóne som sa ale odsťahovala do Banskej Bystrice a začala som hrať v Bábkovom divadle na Rázcestí. Bystrica poskytovala viac možností. Dabing a Rozhlas boli blízko, divadlo tým, že bolo žánrovo na rázcestí, vytváralo jedinečné inscenácie. Ponúkalo úplne inú formu herectva. Veľmi ma obohatilo. Strávila som tam 5 rokov ako interný zamestnanec.
Prečo si odtiaľ odišla?
Boli za tým zdravotné problémy, ale aj osobné dôvody. Život v divadle - napriek tomu, že je krásny - bol a je hektický. Niekedy sa skúša od rána do večera či do noci. Mala som dlho neriešené problémy s chrbticou, nedarilo sa mi otehotnieť, potrebovala som relax. V čase – keď sme skúšali Liliputánsku rozprávku a ja som celé dni stála na chodúľoch - bola bolesť chrbtice na nevydržanie. Rozhodla som sa to riešiť, a to veľmi radikálne. Odchodom.
Čo nasledovalo po odchode z divadla?
V divadle stále dohrávam krásne predstavenie pre dospelých „Neplač, Anna“. Odchodom sa mi však otvorili ďalšie obzory. V divadle som žila v istej uzavretej komunite, uvažovala som, čo by sa stalo, keby som odišla. Som šťastná, že som neostala v medzipriestore, že idem iným smerom. Stretávam sa stále s kultúrou, uplatňujem sa ako moderátorka a redaktorka v Rozhlase aj televízii. Myslím si, že čím viac príležitostí zdoláme, tým lepšie pre nás. Veľké plus bolo, že v Slovenskom rozhlase ma už niekoľko rokov poznali, ponúkli mi miesto.
Opäť to bola práca pre deti. Ako moderátorka detskej relácie si dokonca dostala ocenenie.
V rozhlase som mala nedeľnú reláciu, vtedy sa volala Nedeľa s tetou Reginou. Neskôr reláciu vystriedala moja autorská relácia Halabala, vysiela sa dodnes. Stále sa vŕtam v projektoch pre deti. Svet detí ma fascinuje, baví. Práca s nimi a pre ne má pre mňa naozaj zmysel a tak ju robím najlepšie ako viem.
Prečo si sa tak rozhodla pracovať aj počas materskej dovolenky?
Rozhlas bol pri mne počas celého tehotenstva. Priamo v éteri informovalo o mojom tehotenstve Rádio Slovensko v relácii Piatky pre matky. Onedlho po pôrode ma oslovili, či by som si predsa len nenašla čas odmoderovať svoju reláciu Halabala. Priznám sa, chýbalo mi to. Je to veľmi kreatívne povolanie a to ma láka. Niekto pracuje počas materskej vyslovene pre peniaze. My sme neboli vo finančnej tiesni, aj keď peniaze pri dvojičkách sa vždy zídu, pretože náklady sú dvojnásobné. Tiež si uvedomujem, že v tomto povolaní nie je dobré stratiť sa „z očí a uší“. Keď na chvíľu poľavíte, ste z kola von. Takže, jedným dôvodom sú tak trochu peniaze, druhým aby som nezapadla prachom a tretím, najdôležitejším dôvodom je to, že moja práca ma nesmierne baví a len vo víre roboty som to naozaj JA.
Nechýbaš doma deťom a manželovi?
S manželom, ktorý tiež pracuje v Rozhlase, sa výborne dopĺňame, pri deťoch sa prestriedame, alebo pomôže starká s babkou. Navyše, neodchádzam z domu na dlhšie ako 3-4 hodiny. Prídem vždy nabitá energiou, takže partner aj deti majú zo mňa viac, ako keby som nevytiahla päty z domu. Myslím si, že niet nad spokojnú mamu v domácnosti.
Starať sa o dvojičky však nie je maličkosť.
To áno, je to poriadna fyzická drina. Teraz mi je to už smiešne, ale keď mali 3 mesiace, myslela som si, že umriem od únavy. Timuško mal koliky, od jedla k jedlu plakal a ešte tam bol aj Samko. Neskôr, keď Samko začal chodiť skôr ako Timko, jeden utekal na jednu stranu, druhý sa chcel rozbehnúť, ale ešte nevedel chodiť, chytať jedného a udržať druhého - to chce kondičku. Ale na druhej strane zažívam pri dvojičkách dvojnásobnú radosť. Keď spinkajú, keď sa usmievajú, keď sa na mňa vešajú, keď kričia „mama“ – vždy je to dvojnásobné šťastie a ja by som to nevymenila za nič na svete.
Ako si sa dostala k neziskovej organizácii Červený nos Clowndoktors?
Tak ako ostatní. Klauni prechádzajú náročným konkurzom. Stretli sme sa na jednom workshope, neskôr som absolvovala ďalší a je zo mňa doktorka Frčka Strelená. S kolegom Doktorom Ponožkom a sestričkou Angelikou navštevujeme deti na onkológii v BB. Ak si niekto pod týmto predstavuje kopancovú zábavu, je na omyle. Sestričky nás informujú o diagnóze, nálade a momentálnom zdravotnom stave detí. Navštevujeme ich na izbách a improvizujeme podľa okolností. Organizácia je profesionálna, absolvujeme množstvo workshopov zameraných na získavanie rôznych zručností ako žonglovanie, kúzelníctvo, zdokonaľujeme sa v improvizácii. Byť doktorom Klaunom je viac ako herecká príležitosť. Mám pred touto robotou rešpekt a robím ju s veľkou dávkou pokory. To, kam ma to posunulo „ľudsky“, neviem ani opísať. Pochopila som, že len za stenami nemocnice sú naozajstné problémy. Malí – ťažko skúšaní pacienti a ich rodičia sa však nesťažujú. Bojujú. Obdivujem ich, veľmi im držím palce a často na nich myslím, keď zaspávam. V duchu im ďakujem za každé stretnutie.
(jk)
foto: Ivona Orešková + archív M.K.
zverejnené v časopise Diabetik 6/2007