Množstvo mravenčej práce a výsledok v nedohľadne. Tak môže navonok pôsobiť práca vedca. Mgr. Daniela Gašperíková, PhD., (39) však vie celkom presne, čo ju na výskumnej práci baví a že aj čiastkový výsledok môže mať obrovský význam. Od roku 1992 pracuje (v Ústave experimentálnej endokrinológie Slovenskej akadémie vied) v Laboratóriu pre výskum diabetu a DIABGENE, niekoľko rokov ako zástupkyňa vedúceho, v súčasnosti poverená vedením laboratória.
Čím vás zlákala práca výskumníka?
Vždy som inklinovala k prírodným vedám, na prírodovedeckej fakulte som skončila odbor biochémia. Priťahovala ma molekulárna biológia, teda to, čo sa deje vo vnútri bunky, aké mechanizmy ovplyvňujú zdravie človeka. Moja kariéra sa odvíjala od jednobunkových organizmov ako sú baktérie cez výskum na zvieratách až po výskum klinický, kde s našim tímom skúmame molekulárnu biológiu na úrovni ľudského organizmu. Potrebujem vedieť, že dokážeme pomôcť ľuďom. Vždy ma priťahovalo vedomie, že výskum má svoj zmysel. Humánny výskum sa dnes vo všeobecnosti čoraz viac kladie do popredia. Neskutočné techniky nám umožňujú získať množstvo poznatkov a údajov, na ktorých spracovanie a správne vyhodnotenie ľudský mozog ešte nie je celkom dostatočne pripravený.
Vaša práca sa týka diabetu. Prečo práve táto diagnóza?
Je to skôr náhoda. Dostala som sa do veľmi dobrého kolektívu Laboratória pre výskum diabetu, ktorý mal bohaté medzinárodné skúsenosti. Moja ašpirantúra sa odvíjala na tomto pracovisku, potom som absolvovala študijný pobyt na univerzite v Texase v Austine a vrátila som sa na to isté pracovisko. Medzinárodné kontakty dávali možnosť rozvinúť problematiku ďalej a nevedela som na Slovensku o inom pracovisku, kde by som sa mohla realizovať. Kolektív je veľmi dôležitý a rovnako medzinárodná spolupráca. Izolovane sa výskum robiť nedá.
Neodrádzalo vás na vede, že výsledky prídu až po dlhej dobe?
Toto ma nikdy neodrádzalo. Človek si nemôže povedať, že práve on dostane Nobelovu cenu. Práca vedca je zaujímavá tým, že si problém vymyslí, potrebuje naň získať peniaze a keď ich má, zrealizuje výskum. Ale medzi vymyslením a realizáciou je množstvo nových poznatkov, otvára sa obrovské množstvo rôznych možností, dráh, myšlienkových pochodov, niečo nečakané sa ukáže. Práve to mám na svojej práci rada, tú vedeckú slobodu. Nie som obmedzovaná inštrukciami, alebo podnikateľským plánom, aby som robila len jedným smerom.
Je pre vás prioritou zistiť niečo prevratné, alebo vás uspokoja aj čiastočné výsledky?
Čiastkové výsledky nepovažujem za malé výsledky. Uvedomujem si, že to môže prispieť k niečomu veľkému, významnému. Každý prevratný objav je vždy zložený z mozaiky maličkých podvýsledkov, z tisícky výskumných tímov. Nikdy to nie je samostatné bádanie, ale vždy je dobré, keď niekto šikovný príde na spojenia vedúce k významnému objavu. Dôležité je publikovať výsledky v kvalitných zahraničných odborných časopisoch. Potom sa naše vedecké výsledky môžu stať súčasťou skladačky, ktorá prispeje napríklad aj k vývoju nového liečiva. Pre mňa je vždy dôležitý zmysel výskumu, konečný cieľ. Keď k nemu náš tím prispeje, považujem to za úspech.
Zažili ste podobný úspech a prispeli k niečomu významnému?
Mala som v mojej vedeckej kariére možnosť byť súčasťou tímu, ktorý skúmal okrem cukrovky 1. a 2. typu aj diabetes spôsobený poruchou jedného génu – monogénový diabetes. A práve pri niektorých podtypoch monogénovej cukrovky dokážeme na základe DNA analýzy odporúčať zmenu liečby. To je príklad tej bodky, ktorá by mala nasledovať za výskumom. Podarí sa to možno raz za život, niekedy vôbec. Základný výskum monogénovej cukrovky pochádza od vedcov z Anglicka, ale podieľali sme sa to tom aj my, svojimi výskumnými výsledkami, vyhľadaním vhodných pacientov, analýzami. A dnes sme prišli do štádia, že monogénové typy diabetu dokážeme analyzovať u nás na Slovensku. Zaviedli sme metodiky na analýzu prakticky ktoréhokoľvek typu monogénového diabetu a čo je obrovská výhoda, netreba za to platiť, pretože to hradíme z výskumných grantov. Rutinná DNA diagnostika je pre nás zdrojom nových mutácií génov, ktoré skúmame.
Spomínali ste pobyt v Texase. Je rozdiel vo výskumnej práci tam a u nás?
Na univerzite v Texase sme skúmali reguláciu génovej expresie pomocou tukov, zjednodušene povedané ako to, čo zjeme, môže ovplyvniť naše gény. Rozdiel v práci je veľký. V zahraničí človek robí svoju robotu a má na to všetky možnosti a podmienky, či už materiálne, prístrojové alebo ekonomické. Robí sa tam jednoduchšie, všetko je podriadené cieľu. Na Slovensku ohodnotenie vedca nie je dostatočné, ani čo sa týka možností a ani spoločensky. Napríklad v Nemecku si podobné pozície cenia naozaj vysoko, aj finančne aj morálne. U nás sa na vedcov stále pozerá nejako inak. Možno by pomohla popularizácia vedy, aby sa o výsledkoch hovorilo zjednodušenou formou. Na Slovensku je veľa tímov, ktoré majú pekné výsledky.
Čo považujete za prekážky vo svojej práci?
Nemáme zlé nápady, aj prístrojové vybavenie sa zlepšuje, ale problém je v tom, že množstvo mladých perspektívnych ľudí masovo odchádza do zahraničia a začína byť problém v základných podmienkach, ako sú administratíva a financie. Podarilo sa nám získať projekt Európskej komisie, sme spoluriešitelia jedného z najväčších projektov EÚ, ktorého členmi je 23 krajín. Predstava, že by sme mali takýto grant koordinovať tu na Slovensku, je z kategórie „science fiction“. V zahraničí majú „vedecky“ nastavenú celú ekonomiku, čo u nás, žiaľ, tak nie je. Ťažko teda môžeme povedať „tím slovenských vedcov objavil“, lebo sme vždy súčasťou niečoho medzinárodného. Nie preto, že by sme koordináciu veľkého projektu nezvládli, ale bránia tomu prekážky, ktoré tu máme. Chýba podpora spoločnosti ako takej a celkové zázemie.
Kto vlastne určuje, čo sa bude skúmať?
Genéza vychádza z laboratória, u nás to bola od začiatku patogenéza diabetu, takže nosná línia je určená. Samozrejme, ako veda postupuje, objavujú sa nové a nové podnety. Keď píšeme grantové návrhy, sadneme si spolu a povieme si, ktorým smerom chceme ísť. Čo sa týka monogénového diabetu, ako ide pokrok vo svete, posúvame sa aj my ďalej a pridávame tam našu slovenskú pridanú hodnotu. V princípe teda nemeníme problematiku, ide to ruka v ruke s komunikáciou so zahraničím. Vždy zhodnotíme, čo je u nás zrealizovateľné a s kým sa spojíme.
Keď spolupracujete s iným tímom, nedochádza k nedorozumeniam, kto si nakoniec prisvojí výsledok výskumu?
V tomto nás veľa naučila komunikácia so zahraničím, kde sa dopredu povie, kto bude prvý autor, kto spoluautor. Keď sa tieto veci vyjasnia nazačiatku, nemal by byť problém. Samozrejme, môže dôjsť k otázke, kde je proporcionalita, ale na to je vedúci projektu, aby to koordinoval.
Verejnosť a predovšetkým diabetici vedia o 1 a 2. type cukrovky. Dá sa určiť, kedy pribudli ďalšie podskupiny?
Pribúdali postupne a monogénový diabetes je v klasifikácií Americkej diabetologickej spoločnosti zaradený už dlhšie. Percento pacientov nie je také vysoké, ale môžeme im cielene pomôcť a stojí za to každého z nich vyšetriť. Hovorí sa, že 2 až 4 percentá z diabetikov by mali byť diabetici s monogénovým typom. Keď si zoberieme, aký vysoký je počet diabetikov na Slovensku, je jasné, že títo pacienti, ktorí sa odhadujú na 6 až 12 tisíc, sú ešte stále neobjavení.
Takže tieto tzv. nešpecifické typy diabetu tu vždy boli, len sa o nich nevedelo.
Áno, monogénový diabetes tu vždy bol a myslím si, že ako bude postupovať veda, stále sa budú objavovať nové a nové podskupiny. Diabetes je komplexné ochorenie a niektorí pacienti sa zaraďujú niekde medzi 1. a 2. typ. Presnému určeniu typu pomôže analýza DNA. Keď sa dobre určí typ cukrovky, nájde sa v mnohých prípadoch aj správna a účinná liečba. Objavujú sa stále nové a nové gény, dokonca gén pre inzulín sa od minulého roka považuje za jeden, ktorý by mohol monogénový diabetes spôsobovať. Podľa mňa sa v budúcnosti diabetes rozsype na viacero maličkých podskupín, preto treba medicínu personalizovať a liečbu zamerať cielene podľa výsledkov molekulárnej medicíny „na telo“ pacientov, a nie ich škatuľkovať.
Ako diabetológ spoľahlivo diagnostikuje nešpecifický typ diabetu?
Boli sme súčasťou európskeho tímu, ktorý vypracoval klinické kritéria pre monogénový diabetes, tie sa akceptovali expertnou skupinou Slovenskej diabetologickej spoločnosti, odtiaľ sa distribuovali priamo k diabetológom. Naši terénni kolegovia sú tí, ktorí vyslovia klinické podozrenie na monogénovú cukrovku, kontaktujú nás a posielajú nám vzorku krvi na DNA analýzu. My ju zanalyzujeme a povieme, či pacient má alebo nemá zmenený gén a túto informáciu presunieme späť diabetológovi, aby rozhodol, či zmeniť liečbu, alebo nie. Stačí jednoduchý, bezbolestný odber krvi a všetko je jasnejšie.
Pri menej bežných typoch diabetu je teda spoľahlivá šablóna na jeho zisťovanie.
Je istá šablóna, ale človek a biológia je variabilná a vždy sa nájde niekto, kto sa nedá zaradiť. Pri monogénovom diabete má priamo niekto z rodičov mutáciu konkrétneho génu, ale vždy sa nájdu atypické prípady, ktoré sa vymykajú zo šablóny a treba skúmať, prečo je to tak. To je naša parketa.
Diabetici sa často pýtajú, či ich potomkovia zdedia cukrovku, alebo nie. Chcú vedieť v percentách, aké je riziko.
Iná je genetika diabetu 1. typu, 2. typu a iná monogénového. Čo sa týka posledného z menovaných, ak má jeden z rodičov cukrovku, je 50 percentná šanca, že dieťa mutáciu zdedí. Neplatí to pre cukrovku 2. typu. Samozrejme, rodinná anamnéza je veľmi častá, ale môže preskočiť generáciu. Genetika cukrovky 2. typu nie je jasná, je to polygénové ochorenie, čo znamená, že sa na ňom zúčastňuje niekoľko génov. Vlani bol obrovský boom, kde sa zistilo až 10 génov, ktoré môžu byť za cukrovku 2. typu zodpovedné, ale nikto nevie v akých kombináciách a interakciách. Genetika má pri tomto ochorení silný vplyv, ale hovoriť v percentách je ťažké.
Váš tím sa venuje aj skúmaniu obezity. Na čo sa konkrétne zameriavate?
Tuk sa doteraz považoval za niečo, čo nás chráni proti zime, tlaku, hovorilo sa o uskladňovaní tukových zásob, z ktorých môžeme čerpať do budúcna. Nie je to celkom pravda. Zistilo sa, že tukové tkanivo je veľmi aktívny orgán, ktorý produkuje obrovskú paletu látok. Tento fakt nás ovplyvnil natoľko, že sme z 30-ročných mužov vytvorili dve skupiny - chudých a obéznych. Obézni boli klinicky absolútne zdraví, pri prehliadke u lekára bolo všetko v poriadku, „len“ boli obézni. My sme zistili, že ich tukové tkanivo je úplne iné, že na molekulárnej úrovni prebiehajú závratné zmeny a oni sú vlastne už molekulárne chorí. Pritom ani krvný tlak nemali vysoký, jedine hladinu lipidov mali vyššiu, všetky hodnoty boli mierne posunuté, ale stále v medziach normy.
Čo znamená byť molekulárne chorý?
Tukové tkanivo obéznych je infiltrované bunkami imunitného systému a dochádza tam k zápalu na úrovni tuku. Čo je veľmi zaujímavé, lebo o tom sa doposiaľ neuvažovalo, no tento zápal zrejme vedie k inzulínovej rezistencii a následnej k cukrovke. Deväťdesiat percent diabetikov 2. typu má nadváhu alebo obezitu, takže prepojenie obezita – cukrovka je jednoznačné. Nás zaujíma, kde sú tie prvotné príčiny, či by sa nedalo zasiahnuť na tej úrovni, keď ešte nie je rozvinutá cukrovka, keď sú ľudia klinicky zdraví, ale molekulárne už chorí, aby sme tak zamedzili rozvoju diabetu. Zdraví obézni produkujú veľmi veľa spomínaných zápalových látok, to znamená, že sú molekulárne chorí.
Ako tento výskum pokračuje?
Vďaka grantu Európskej komisie v Bruseli sme rozšírili skupinu obéznych mužov v rovnakom veku tak, že jedni sú úplne zdraví, druhí majú porušenú glukózovú toleranciu a ďalší sú novozistení diabetici. Otázka je, prečo pri rovnakom stupni obezity sú jedni zdraví a tí druhí už majú cukrovkou. Chceme zistiť, či majú rozdielnu charakteristiku tukového tkaniva. Jednou z hypotéz je, že zápal u nich prebieha na inej úrovni. To je cieľom ďalšieho výskumu.
Keď to tak počúvam, ako prinútiť mladých, aby mysleli viac na zdravie? Aby tridsiatnici neboli obézni?
To je už iná otázka. Prevencia je jednoznačná: zlepšiť životosprávu, zdravo jesť a najmä sa hýbať.
Možno sa o tom toľko hovorí, že ľudia sú imúnni. Jedným uchom dnu, druhým von.
Ja si, naopak, myslím, že sa o tom hovorí málo. Že by sa malo hovoriť ešte viac. Treba aby zdravotné poisťovne pomohli s výstavbou či prevádzkou rehabilitačných fitness centier a aby aspoň čiastočne preplácali ľuďom s nadváhou a obezitou cvičenie pod dohľadom terapeutov. Tade vedie cesta. Ale aj povedomie o zdravej výžive treba zlepšiť. Keď niekto za zeleninové jedlo považuje syr s hranolkami, alebo povie, že si dal rybu, ale vyprážanú, ťažko hovoriť o zdravom stravovaní.
Ale ako prinútiť 30-tnika s nadváhou, keď sa cíti dobre, aby si odtrhol od úst?
Možno ukazovať negatívne dôsledky. Ak je v rodine aj genetický základ obezity a diabetu, je veľký predpoklad, že negatívne dopady ho neminú. Keď som mužom z výskumnej skupiny ukázala, ako ten ich tuk vyzerá, zaúčinkovalo to. Samozrejme, všetko závisí aj od príčiny obezity, nie vždy je za tým len zlá strava, môže to byť aj endokrinná porucha, skúmame aj pacientov s deficitom rastového hormónu, u ktorých je distribúcia tuku v rámci organizmu iná. Aj na to treba poukázať.
To, že ste štíhla, je čiastočne preto, že sa venujete výskumu obezity? Ovplyvňuje vás to nejako?
Určite ma to ovplyvňuje, hoci netvrdím, že mám v chladničke len ovocie a zeleninu, ale je v nej väčšina zdravých vecí. Niekedy je ťažké skĺbiť snahu o zdravú životosprávu s prácou, aj fyzickej aktivity výrazne ubudlo, ale keď sa chce, tak sa to dá.
Mnoho diabetikov čaká, že vedci raz prídu s tabletkou na vyliečenie cukrovky. Čo si o tom myslíte?
Cukrovka a obezita nie sú jednoliate ochorenia, sú spôsobené rozličnými príčinami, pričom výskum sa zameriava skôr na zistenie, kde vzniká porucha a ako ju ďalej cielene ovplyvniť, než na hľadanie jednej spoločnej tabletky pre všetkých. Vždy je snaha nájsť nové účinné lieky, ale úprava životosprávy a pohyb je priorita.
(jk)
foto: Ivona Orešková
Zverejnené v časopise Diabetik 9/2008