Počas rozhovoru však zistíte, že je akosi viac dospelá. A mimoriadne pozitívna a energická. Také slniečko.
Len prednedávnom prebehla súťaž Miss Slovensko, kde sme vás mohli vidieť ako jednu z finalistiek. Už počas jej príprav ste netajili, že ste diabetičkou. Čo vám súťaž dala?
Okrem rôznych príležitostí týkajúcich sa modelingu, nových známych a nezabudnuteľných zážitkov som si uvedomila, že aj ako diabetička môžem všetko zvládnuť. Doteraz mi píšu rôzni diabetici o tom, že som im dodala odvahu a sebavedomie ísť za svojimi cieľmi. Myslím, že som im aj takto trochu ukázala, že aj diabetici si môžu užívať život a plniť si svoje sny.
Čo bolo pre vás počas súťaže najťažšie? Ovplyvňoval vás stres?
Najviac komplikované bolo pre mňa jednoznačne jedlo. Musela som si strážiť stravu tak, aby som si ju vedela zladiť s cvičeniami, tréningami tak, aby sa mi glykémia udržala. Myslím si, že každý diabetik sa musí poznať, mal by vedieť, ako reaguje v rôznych situáciách a tomu sa prispôsobiť. Stres som nemala.
A keď ste počuli „o päť minút začíname“?
Áno, to bolo nachvíľu, ale po vyjdení na pódium všetko prešlo. Pre istotu som mala so sebou hroznový cukor, džús a, samozrejme, glukometer. Vedeli o tom organizátori, ktorí mi vyšli v ústrety. Počas večera som si merala hladinu krvného cukru trikrát. Bola som pripravená na všetko. Navyše v hľadisku a na telefóne bola moja maminka, ktorá je detská lekárka. Počas priameho prenosu sa žiaden problém nevyskytol, vedela som si poradiť sama.
Povedzte, ako vyzerá jedálny lístok miss a miss diabetik?
Je pravda, že vždy si strážim to, čo jem. Na raňajky sme mávali bufetové stoly, mohla som si vybrať, na obed rôzne typy šalátov. Dávala som si pozor na to, aby som k zelenine vždy zjedla aj mäso a hlavne cestoviny, aby som si zabezpečila prísun sacharidov. To isté na večeru – mäso, zelenina a sacharidy z ryže, cestoviny, omáčok alebo zemiakov.
Sú potraviny, ktorým sa vyhýbate a ktoré vyslovene uprednostňujete?
Dovolím si o sebe povedať, že som jedák. Jem všetko a veľmi rada. Dnes si už dám aj sladké, pretože si to viem vykompenzovať pohybom a inzulínom. Vždy všetko s mierou. Čo však nejem, je špenát a vnútornosti. Ale to sa netýka diabetu, ale chutí, ktoré majú asi všetci ľudia. Doslova milujem domácu slaninu a údené mäso od rodinného kamaráta Ivana a tvrdé syry.
Ako sa pamätáte na to, keď vám diagnostikovali cukrovku? Predsa len, mali ste šesť rokov a boli ste dieťa. Ovplyvnilo to vaše detstvo?
Viem, že boli jarné prázdniny a ja som bola u babky, lebo naši rekonštruovali byt. Prišli prvé príznaky – začala som veľa piť a často navštevovať toaletu. Keď som sa vrátila domov, všimla si túto zmenu moja maminka. Je detská lekárka a zobrala ma na vyšetrenie k známej. Ešte si pamätám, ako som skákala po schodoch. Znamená to, že som vôbec nebola mdlá a podobne, naopak, mala som kopec energie. Na Detskom oddelení nemocnice v Spišskej Novej Vsi mi namerali glykémiu 33,3 mmol/l. Riadna výška! Okamžite som dostala infúzie. No a potom som išla do Národného endokrinologického ústavu v Ľubochni.
Čo sa stalo potom? Pamätáte si na to, že sa váš život diametrálne zmenil?
Popravde, nespomínam si na to, že by sa mi nejako zásadne zmenil život, bola som malá. Napriek tomu, že to tak určite bolo, pamätám si drobné úlomky. Napríklad moment, ako mi v Ľubochni priniesli na raňajky biely jogurt s grahamovým rožkom. Povedala som si - čo to je? Ja to jesť nebudem, mne to nechutí. Prvé, čo sa v mojom živote zmenilo, bol jedálny lístok. Maminka bola tá, ktorá sa od začiatku naučila všetko o diabete a pravidelne ma kontrolovala.
Tak predsa. Ktoré potraviny nie sú súčasťou jedálneho lístka a ktoré, naopak, musia byť na tanieri vždy?
Teraz už naozaj takmer všetky. Ako som hovorila, dnes už jem všetko. Viem však, ako na moje glykémie. Čo je dôležité, uprednostňujem potraviny a jedlá, u ktorých dokonale poznám celé zloženie. Napríklad domácu stravu a doma vytvorené produkty. Napríklad moja maminka robí najlepší džem na svete! Varí ho s použitím želírovacieho ovocného cukru, chutí mi a viem si ho zarátať do celkového príjmu sacharidov. Kedysi ako dieťa som prísne všetko dodržiavala. Všetko sme vážili, prepočítavali a ešte pre istotu aj dvakrát odkontrolovali vo výmenných tabuľkách sacharidových jednotiek. Teraz, po toľkých rokoch, presne viem, ako si čo započítať.
Ako vás vnímajú spolužiaci v triede?
Mám šťastie na skvelých spolužiakov. Keď som nastúpila na „Oranžový gympel“, ako voláme jedno z troch gymnázií v meste, otvorene som všetkým povedala, že som diabetik a pichám si inzulín. V triede mám aj najlepšiu kamarátku, s ktorou sme chodili ešte aj na základnú školu a tá mi v prípade potreby vie určite pomôcť a naučila som to aj ostatné kamarátky. V rámci biológie som urobila spolužiakom prednášku o diabete, o prvej pomoci. Myslím, že spolužiaci gymnazisti majú dostatočné všeobecné vzdelanie, aby vedeli pomôcť.
A reakcia spolužiakov? Čo ich najviac prekvapilo?
Vždy počas prednášky mám pripravenú hádanku. V strede sa zastavím a spýtam sa tých, ktorí sedia v publiku, čo by urobili, keby našli niekoho ležať na ulici. A niekto by vám povedal, že je to diabetik a z vrecka by mu vypadlo inzulínové pero. Pichli by ste mu inzulín? Zvyčajne sú odpovede rovnaké. Áno pichli. A to je chyba. Väčšina si diabetikov spája s tým, že si pichajú inzulín a nejedia sladké. Nie je to pravda. Ak diabetici majú hypoglykémiu, nesmie sa pichnúť inzulín. Nízka hladina cukru by sa ešte znížila. Naopak, musí sa podať napríklad obyčajný presladený krabičkový džús, sušienka, hroznový cukor. Pomôže každý aj tak, že okamžite zavolá prvú pomoc. Práve preto mi robí radosť niekoho vzdelávať. Pretože verím, že ak niekoho niečo naučím, raz možno niekomu pomôžu.
Sprostredkovať tak trochu odborné informácie, aj keď na základe vlastných skúseností. Konzultovali ste s niekým obsah prednášok?
Okrem toho, že naozaj vychádzam z vlastných skúseností, som vedúcou skupiny detských diabetikov v projekte s názvom Dia šlabikár. Samotnú knihu s týmto názvom s pomocou kamarátov napísal ocino, prezentáciu k prednáške spracoval náš „dia IT guru“ Maroš Marcin a odbornú stránku nám postrážila naša lekárska špička – MUDr. Barák, CSc., z Bratislavy, doc. MUDr. Michálek, CSc., z Ľubochne a MUDr. Dankovčíková z Košíc a erudovaní odborníci z praxe – Mgr. Šurgová z Nitry, Ing. Gallo z Komárna, Mgr. Gonda z Prešova, pracovníčky z UPSVaR Spišská Nová Ves a mnohí rodičia detských diabetikov. Jeho obsah je výnimočný preto, lebo okrem odborných informácií je tam veľa skúseností a rád, ktoré diabetik denne potrebuje. Šlabikár prináša ucelený pohľad na diabetes.
Vy nie ste „len“ edukátorkou, ale aktívne pôsobíte v združení Spišiačik. Ako ste sa tam dostali?
Keď mi diagnostikovali cukrovku, moji rodičia sa prirodzene snažili spoznať čo najviac rodín s podobným problémom. Postupne sa začali stretávať a v roku 2002 založili vlastné občianske združenie – to aby sme mali právnu subjektivitu a neboli odkázaní na milosť a nemilosť niekoho iného. Nazvali sme ho Združenie rodičov a priateľov diabetických detí a pracuje už dvanásť rokov. Od roku 2005 šírime informácie o diabete a o našej činnosti aj pomocou prvého slovenského elektronického časopisu s informáciami pre diabetikov. Volá sa Spišiačik. Ten názov nám akosi prischol a tak o nás už ľudia hovoria ako o spišiačikoch.
Nešírite však len informácie o diabete, robíte omnoho viac.
Organizujeme letné stretnutia detských diabetikov, ich rodičov a kamarátov v Slovenskom raji, akcie, ako napríklad mikulášske večierky, boli sme s deťmi s diabetom v Tunisku a Turecku, osem rokov už máme adoptovaného dikobraza v novoveskej ZOO, ktorú chodíme aj upratovať. Čistíme chodníky v roklinách Slovenského raja, výrazne sme napomohli k vybudovaniu Symbolického cintorína obetiam hôr na Kláštorisku v Slovenskom raji, vykonávame bohatú edukačnú činnosť nielen pre rodiny s diabetikom, ale aj pre širokú verejnosť. Diabetici z môjho tímu edukovali o diabete štátnych a aj mestských policajtov, dokonca aj pracovníkov v levočskej ženskej väznici a učiteľov na mnohých školách či škôlkach.
Ako zhodnotíte Dia šlabikár? Ako sa k nemu možno dostať?
Dia šlabikár sme v tlačenej podobe vydali vlastnými silami a s pomocou financií získaných od partnerov projektu. Zabezpečili sme aj jeho distribúciu ku všetkým detským diabetológom na Slovensku a dosiahli sme, že kniha sa nepredáva, ale daruje! Je k dispozícii na bezplatné stiahnutie a je upravená aj pre použitie v smartfónoch a čítačkách. Tam sa dočítate aj o tom, že projekt Dia šlabikár pokračuje aj v tomto roku. Zaviazali sme sa, že každému novo diagnostikovanému detskému diabetikovi, ktorí o to požiada, pošleme bezplatne na jeho adresu Dia šlabikár. Vieme pomôcť aj s edukáciou jeho spolužiakov alebo učiteľov, a to v podstate z vlastných prostriedkov. Našťastie už máme kamarátov, ktorí nás podporujú aj finančne.
S vami to majú diabetici omnoho jednoduchšie.
Snažíme sa byť nápomocní každému, kto je diabetik a potrebuje pomoc. Viete, v Spišiačiku žijeme ako rodina, sme diabetici a sme si rovní. Všetci máme rovnaké problémy, a to nás spája. Zároveň nám to dodáva zdravé sebavedomie, veď by nás mohlo stretnúť ešte aj niečo horšie. Snažíme sa dokázať, že aj keď máme cukrovku, nie sme z cukru. Nielen na Spiši, ale aj v iných regiónoch už o nás vedia, a to nám často pomáha „otvárať“ dvere u možných partnerov, alebo jednoducho kamarátov.
Vám osobne už niekto poďakoval za to, že ste pomohli?
Tým, že som edukátorka, tak áno. Aj teraz počas Miss som dostávala veľa ďakovných esemesiek a odkazov na facebooku. Obzvlášť si spomínam na situáciu, ktorú som zažila v ambulancii mojej lekárky. Z dverí vyšlo dievča, asi v mojom veku, ktoré veľmi plakalo. Z reakcií som vycítila, že jej práve potvrdili diagnózu cukrovky. Sadla som si k nej a povedala som jej: Pozri na mňa, vyzerám nejako ináč, mám niekde napísané, že mám cukrovku? Dala som jej moje telefónne číslo, aby mi mohla kedykoľvek zavolať. Zavolala. Dúfam , že som jej trošku pomohla. A raz nás postrašila aj dopravná policajtka, ale prišla len k nášmu autu povedať, že v službe pomohla na ulici diabetikovi podľa rád, ktoré získala od nás a že ju privolaní zdravotníci pochválili.
Ľudia vo vašom veku mávajú veľké sny. Aké sú tie vaše? Čím by ste chceli byť?
Som komunikatívna, chcela by som študovať masmediálnu komunikáciu. Baví ma prednášať, spolupracovať s ľuďmi, prezentovať. Uvidíme, či sa budem aj v budúcnosti venovať profesionálne diabetu. V každom prípade viem, že si budem plniť svoje sny. Jeden som si splnila – stala som sa v tanečnej súťaži „Kráľovnou gymnaziálneho plesu“. Už na základnej som veľmi chcela tancovať. S diabetom som uprednostnila výtvarnú v ZUŠ. Tanec však milujem, a preto som sa rozhodla, že na strednej absolvujem tanečný kurz. A ako diabetička som sa stala kráľovnou plesu! Dokázala som odtancovať osemnásť tancov a zladiť náročné tréningy s mojimi glykémiami.
Ste veľmi pozitívny človek, priznajte, nikdy sa vám nestalo, že vás niekto prekvapil svojím konaním alebo dokonca odsúdil pre cukrovku?
Asi raz. Je to príhoda, ktorá nás inšpirovala k napísaniu Šlabikára pre diabetikov. Bola som prváčka a navštevovala som hudobno-spevácky krúžok. Keď som sa vrátila už ako diagnostikovaná diabetička, pani učiteľka mala problém a nechcela ma pustiť na spevácku súťaž. Vraj nevie, či to zvládnem, a či sa mi niečo nestane. To bola jediná nepríjemnosť. Práve pre takéto veci chcem, aby ľudia vedeli o diabete čo najviac. A v prípade, že treba, aby pomohli.
Máte „sladký“ život?
Neviem to posúdiť, ak hovoríme o sladkostiach. Ale určite viem, že mám sladký život, ak máme na mysli skvelú rodinu, kamarátov a životné zážitky. Neľutujem sa a snažím sa plniť si svoje sny.
Petra Ševčíková
Foto: Lukáš Kimlička
(Rozhovor bol uverejnený v časopise Diabetik 5-6/2014.)