Minulý rok v marci začala cítiť, že niečo nie je v poriadku. Cítila sa unavená a stále smädná. Zavolala preto svojej obvodnej lekárke. „Tá sa ma opýtala, či nemám cukrovku. Ale ako som to mala vedieť, ja nie som lekár,“ hovorí pani Mocková. Jej lekárka problém uzavrela radou, že má veľa piť, že to nič nie je...
Diabetes majú v rodine
Cukrovku má aj mama pani Lívie a pamätá si aj na starého otca, ktorý si pichal inzulín ešte sklenenými striekačkami. „Nebola som spokojná s lekárkinou odpoveďou. Povedala som preto o svojom zdravotnom stave svojej sestre, ktorá je detská lekárka. Tá mi odporučila objednať sa na preventívku.“
Tu vyšetrenie krvi ukázalo glykémiu 19 mmol/l, ale pani Mockovej z ambulancie zavolali až na štvrtý deň. „Mama mi svojím glukomerom odmerala cukor v krvi a už som mala 22. Išli sme preto do nemocnice na Kramáre, kde mi pichli inzulín a ja som sa potom zosypala. Nevedela som, čo bude nasledovať, predstavila som si svojho starého otca s tou sklenenou striekačkou,“ spomína na ťažký okamih.
Nakopla ju reakcia sestričky
Keď sa zdravotnej sestry spýtala, čo táto diagnóza znamená, sestrička na ňu nakričala, že už do konca života si bude musieť pichať inzulín. „Vďakabohu za túto hroznú sestru, lebo ma to nakoplo. Bola to taká šoková terapia. Povedala som si, že tak to teda nie, ja si inzulín pichať po zvyšok života nebudem!“
Nakoniec ho brala len desať dní. Diabetologička, ktorej bola pridelená na odborné vyšetrenie, jej totiž povedala, že šanca žiť bez inzulínu ešte stále existuje, tak sa jej chytila. Dnes má svoj cukor pod kontrolou dokonca už aj bez liekov.
„Cukrovka pre mňa znamenala zmenu najmä v hlave. Musela som si prehodnotiť svoje priority. Dostatok pohybu mám vďaka práci i psovi, strava sa takisto dá celkom ľahko upraviť, ale riešiť treba aj duchovnú príčinu cukrovky. Za túto chorobu môže aj stres, ale aj to, keď sa príliš prispôsobujeme druhým a zabúdame pritom aj na seba. Alebo keď si človek nedôveruje, či keď má perfekcionista na seba príliš vysoké nároky a nemá zdravý vzťah sám k sebe. Preto, aby človek zvládol cukrovku, mal by vyhľadať aj psychológa. Ale v prvom rade musí sám veľmi chcieť nad chorobou zvíťaziť,“ zdôrazňuje odhodlaná bojovníčka.
Treba sa od niečoho odraziť
V tomto smere jej veľmi pomohla bylinková škola a tiež program DôveraPomáha diabetikom. „Odporučila by som ho každému diabetikovi. Telefonické edukácie vedia veľmi dobre nasmerovať. Mne program pomohol napríklad zorientovať sa v stravovaní. Ale dozvedela som sa aj mnoho ďalších nových vecí. Hľadala som informácie aj na internete, ale tam je okrem pravdivých informácií aj množstvo balastu,“ upozorňuje. Najskôr zmenila stravu len sebe, dnes už zdravo varí pre celú rodinu.
Práve podpora zo strany najbližších a okolia je podľa nej jednou z najdôležitejších vecí v živote diabetika. Ďalšou je psychická pohoda, kvalitné informácie, dostatok pohybu a zdravá strava.
Úplne stačí vybrať si jednu vec, ktorú človek začne robiť inak, a postupne pomaly pridávať ďalšie. „Najskôr napríklad pridá len o trošku viac pohybu, potom zas o trošku viac, až sa pristihne, že so psom prešiel aj 12 kilometrov,“ radí ostatným pacientom s cukrovkou.
Podvádzať nemá zmysel
Najväčšou motiváciou pani Lívie je žiť s cukrovkou plnohodnotný život bez liekov. „Cestou k tomu je mať zdravo rád sám seba, brať veci s humorom a udržať si dobrú náladu. Samozrejme, dodržiavať rady diabetológa a samovzdelávanie. A hlavne nepodvádzať v štýle: jeden koláčik neprekáža, však týždeň pred kontrolou budem držať diétu,“ uzatvára diabetička, ktorá sa úspešne vzoprela svojej chorobe. Pravidelná diéta a pohyb zabezpečili, že striekačky nepotrebuje.