Keby ste hľadali spoločné pomenovanie pre životný optimizmus, nadšenie z práce, radosť z maličkostí, nespútaný a hlučný smiech, energiu ísť do nových vecí napriek prekážkam, schopnosť povzbudiť druhých, pokojne by ste mohli použiť meno Zuzana Haasová. Často používa výraz: „No jasné!“, v zmysle, aby ste spravili všetko, čo vám napadne, „Pohoda!“, aby ste si uvedomili, že sa nemáte stresovať a „No určite!“ vo chvíli, keď chce niekto ututlať riešenie dôležitých vecí. Už roky spieva v kapele svojho manžela Romana Fédera Funny Fellows, odkiaľ si „požičala“ muzikantov, aby ich prezliekla za hercov na scéne vlastného divadla Haaf. Onedlho pokrstí svoje básne a teší sa zo svojej dcéry Romany, pretože si pri nej tak trochu predlžuje vlastné detstvo.
Ako si spomínaš na svoje detstvo?
Veľká haasovská mafia. To znamená veľa detí, veľa sestier, veľa srandy, veľké výlety, lyžovačky, príroda. Popri tom trochu stres od otca, ale v dobrom slova zmysle. Vnímal nás ako takých chalanov, takže pred výletmi vyvíjal stres, že si treba zbaliť veci a podobne. Ale väčšinou to bola veľká zábava a veľa dobrodružstva. Všetko sa mi spája s rodinou, so sestrami, s chodením do prírody.
Ale aj s cukrovkou.
Áno, detstvo sa mi spája aj so začiatkom cukrovky. Určite aj to bolo v mojom živote zlomové. Vtedy ešte cukrovka detí nebola bežná vec a už vôbec nie vedomie, že sa to všetko zvládne, lebo sú možnosti. Mne najskôr lekári povedali, že mám niečo s pečeňou. Bola som v stave, že prežijem už len pár hodín. Ale na to nebudem spomínať. Myslím, že som dodržiavala všetko s cukrovkou súvisiace, bola som dosť striktná. Ale musela som zrušiť všetky veci, ktoré ma bavili. Hra na akordeón, gymnastika... Keď tak teraz nad tým rozmýšľam, možno je to pre mňa odpoveď na otázku, prečo som postupne vo svojom živote nadobudla pocit, že všetko sa dá. Ten pocit mi umožňuje robiť čo ma baví aj napriek cukrovke. Vtedy to nešlo, teraz sa to dá. Tak prečo nie?
Nemáš pocit, že z toho dieťaťa niečo v tebe zostalo?
Jasné! Ja som strašné decko. Všetci čakali, že keď sa mi narodí dieťa, budem už konečne dospelá a kto ma dôverne pozná, tvrdí, že sa to naozaj stalo. Väčšine sa však zdá, že som stále rovnaká. Jediné, čo sa zmenilo – spoznala som iný druh lásky a iný druh strachu. Niekedy spoznávam aj hystériu, ale moje detské myšlienky mi zostali a aj pri hádke a výmene názorov sa zamotám a vždy si v duchu kladiem otázku, čo by v tej situácii urobilo dieťa. Spomínam hádky, lebo priznávam, že som hašterivá a všetko do detailov rozoberám. Vtedy si poviem, že dieťa sa zasmeje, keď sa mu zdá niečo vtipné, zakričí, keď to tak cíti a plače, keď sa mu chce plakať. Je to úplne prirodzené a ja sa to snažím v sebe udržať, lebo to prináša uvoľnenie. Správam sa tak, ako sa mi to zdá prirodzené. Preto som mala v škole trojku zo správania.
Trojku zo správania? Čím si si ju vyslúžila?
Na predstavení som sa hurónsky rehotala a oni ma potrestali. Hovorila som si, že to je, ako keby zmlátili dieťa za to, že keď vidí šaša, začne sa smiať tak nahlas, až to počuť na celú sálu. Také reakcie dospelých ma naozaj pobavia. Ale zase si veľmi dobre rozumiem s deťmi a s mojou dcérou. Keď nájde kamienok, teším sa s ňou. Keď sa rehoce, pridám sa k nej. Stáva sa, že niekto na mňa zareve, či malá nemôže byť tichšie. No nemôže! Nevidíte, že sa teší?! Ľudia chcú deťom neustále dávať hranice a tlačiť ich smerom proti ich prirodzenosti. Deti sa narodili spontánne a niekto to v nich brzdí.
V tomto zostávaš na strane detí. Ako jedna z nich?
Rozhodne. Spontánnosť mám v sebe aj ja a našťastie si to uvedomujem. Keď idem niečo vyrábať, stavať, vymaľovať steny, nestaviam sa k tomu tak, aby som to spravila „napekno“, ale vymýšľam to tak, aby som to mohla robiť spolu s dcérou. Nevynadám jej, že spravila šikmú čiaru, ale sa s ňou teším, že to šikmé a krivé budeme mať v izbe a budeme na to spoločne pozerať. Možno keď budem stará, veľmi stará, tak mi to bude prekážať, ale ja si chcem prirodzenosť v sebe udržať čo najdlhšie. Spontánnosť je to najcennejšie, čo človek v sebe má. Myslím si, že byť prirodzený je najväčšia hodnota. Keď je niekto tichý prirodzene, tak je to fajn. Ale keď je niekto ticho preto, že ho niekto deptal celý život, tak to je zlé. Keď je detstvo šťastné, a spätne môžem hodnotiť, že to moje bolo, je to super.
Narodením dieťaťa si teda „nevyrástla“, len si v dcére získala nového parťáka.
Presne tak. Konečne mám parťáka, ktorý so mnou komunikuje na mojej úrovni a je to veľmi oslobodzujúce. Večne sa totiž treba prispôsobovať vnútorne zviazaným ľuďom a mne sa nechce byť stále v napätí a dávať si pozor, ako s kým komunikovať. Pri dieťati to konečne môžem byť ja. Hovorím hlúposti a Romanka sa tomu smeje. Celkovo sa však pohybujem medzi levelmi: od detského, cez puberťácky, až po dospelý. Keď sa ale každý deň musím stretnúť a komunikovať s každou úrovňou, večer som veľmi vyčerpaná a zaspím ako zabitá. Ale to je fajn. Aspoň mám dobrý spánok.
Uvažuješ spolu s manželom o druhom dieťati?
Neviem, či uvažujem, ale určite chcem mať dieťa. ☺
Baví ťa robiť projekty pre deti vďaka dcére, alebo by si ich robila tak či tak?
Určite by som to robila, lebo sa pri tom cítim dobre. Deti ma inšpirujú v tom, že často vymyslia niečo, čo ja nosím tajne ako nápad v hlave, ale nedám ho vždy von, lebo dospelí sú hrozní. Keď to totiž podám ako svoju myšlienku, povedia mi, že som šibnutá. Ako nápad dieťaťa je to priechodnejšie.
Vytvorila si divadlo Haaf. Je zamerané prioritne na detského diváka?
Zatiaľ je definované ako divadlo pre deti. Ale čo nevidieť, začneme aj s predstavením pre dospelých. Divadiel je veľa, ale nemajú kde hrávať. Možno keby sme žili niekde inde, v Brne alebo Prahe, tam je na každom rohu malé divadlo, ktoré funguje. Lenže keď chce niekto spraviť divadlo so stálou adresou u nás, zainteresovaní ľudia budú robiť všetko pre to, aby sa to jednoducho nedalo. Povedala som si, že sa zameriam na detské divadlo a budem s ním chodiť tam, kde ho budú chcieť. A chcú ho všade. Dokonca na predstavenia reagujú nielen deti, ale aj dospelí. Smejú sa rovnako ako malí. To je to dôležité, keď v sebe človek nechá kus dieťaťa. To nie je hanba, ale plus.
Nebojíš sa prekážok pri realizácii svojich projektov, alebo si ich neuvedomuješ?
Idem za cieľom a vopred predpokladám, čo sa môže stať, čo môže vyskočiť ako prekážka. Rozlišujem pri tom, čo je dôležité, na to musím hneď reagovať, a čo je len moja vnútorná pochybnosť, a teda nie je to natoľko dôležité. Napríklad keď sme pri mojej dcére, vtedy som mala cieľ – mať dieťa. Zrazu som bola tehotná a vtedy som sa zľakla. Zaskočilo ma, že je to už naozaj, že je to realita. Bola som vystresovaná, ale ja to milujem. V čom som si nebola istá, na to som sa spýtala. Všetko sa dá vyriešiť, aj keď nie na všetko sa dá vopred pripraviť. Preto mám rada každú novú situáciu a reakciu, ale prekvapiť ma môže len raz.
Odkiaľ berieš námety na detské predstavenia?
Sledujem, čo robia deti. Ako herečka pozorujem ľudí, pozerám, počúvam, ako sa prejavujú. Zistím, čomu sa venujú, čím žijú. Pri detskom predstavení Ako Tóno hľadal tóny nám išlo o to, aby deti videli, ako naozaj vyzerajú hudobné nástroje. Že sú úplne iné ako tie z hračkárstva v šialených farbách. Dialógy vznikajú tak, že sa rozprávame aj o hlúpostiach, nahrávame si to, potom vyčiarkneme, čo sa nám nepozdáva a vytvoríme dialóg. Popri slove je však dôležité, čo sa na scéne deje. Mnoho detí nepočúva až tak pozorne dialóg, ale všetko sleduje. Predstavenie treba vymyslieť tak, aby z nás deti nespustili zrak. Na pódiu často improvizujeme a vznikajú skvelé veci. Keď vieme, že pozornosť by mohla opadnúť, príde na rad hudba, alebo sa detí niečo pýtame. Predstavenie musí mať spád, stále sa musí niečo diať. Stáva sa, že keď sa herci s deťmi počas predstavenia rozprávajú, tie už potom nechcú rozprávku. Preto treba odhadnúť ten správny stred, aby sa predstavenie odohralo celé, aby ho deti odsledovali a aj sa zapájali.
Čím je tvoje divadlo iné? Ako by si ho charakterizovala?
Veľa farby. Moja sestra Ivetka nám robí kostýmy tak špecificky, že je jasné, že to robí Iveta Haasová. Je to farebné, detské, švihnuté. Je tam veľa živej muziky, takže nám stačí len priestor, aby sme mohli hrať. Rozprávame o nástrojoch, hráme, smejeme sa. Deti si zapamätajú dôležité veci, ak im pamäť nepokazia rodičia tým, že im nečítajú a nerozprávajú sa s nimi. Čo sa dnes, žiaľ, často stáva.
Čo chystáš s divadlom najbližšie?
Máme ďalšiu rozprávku Jeden a Jeden, s podtitulom Cirkus Romána. Chodili sme po cirkusoch a zistili sme, že cirkusanti opantajú deti do takej miery, že tie ich výkony považujú za dokonalé. Cirkusanti z ničoho urobia šou. Akékoľvek jednoduché číslo zakončia honosne rozpažením rúk a s nápadným gestom v zmysle: Toto je šou a je to skvelé! Preto som sa rozhodla urobiť rozprávku na motív cirkusov s tým, že urobíme fór na druhú. Momentálne sa pokúšame zvládnuť všetky cirkusové čísla, aby sme ich následne vedeli predviesť a sparodovať. Ale bude to šoooooou!
Ako je to s plánom predstavení? Vo vlastnom divadle nie si nútená určovať presne termíny premiér.
Je strašne oslobodzujúce riadiť si veci sama. Preto som založila divadlo Haaf. Kedysi som zažila obdobia, keď som sa nestihla doma ani prezliecť, ale uvedomila som si, že som veľmi unavená. Vlastné divadlo nie je o veľkých zárobkoch, ale stačí na to, aby som sa mala dobre. Pri prvej rozprávke sme mali objednávku na prestavenie dva mesiace dopredu, čo bol naozaj stres. Niektoré veci potrebujú svoj čas a režiséra zatiaľ nemáme, takže sa nevyhneme hádkam, čo a ako robiť. Vtedy sme vymýšľali postavy tak, aby ich chalani z kapely zvládli. Pali Ivičič hrá na akordeóne a Peter Baran Tomík na klarinete a sú perfektní. Už vymýšľajú, improvizujú a samozrejme ponúkajú kvalitnú živú hudbu, lebo sú to profesionáli. Ideálne je nechať si na prípravu dostatok času a potom to dať spripomienkovať niekomu nezainteresovanému. Pri spomínanej hre to bola moja sestra Monika a režisér Guido Kleine z Amsterdamu. Pozreli si predstavenie a presne nám povedali, čoho sa vzdať a čo zdôrazniť.
Okrem divadla aj spievaš v kapele, moderuješ, s manželom organizuješ festival Hot Dance Duel, nie je toho veľa?
Kapela, predstavenia, moderovanie, všetko to robím a nevadí mi to. Páčilo sa mi obdobie, keď som robila len divadlo, ale vadilo mi, keď som hneď po premiére začala skúšať ďalšie prestavenie a úlohy sa neustále striedali. Prejavovalo sa to na mojej nepohode. Teraz sa viem od postavy očistiť. Je na to dostatok času.
K jednej rozprávke, v ktorej si účinkovala, sa vraj plánuješ vrátiť.
Hrala som pred časom v divadle Aréna v predstavení Smelý Zajko, ako inak Smelého Zajka. Dnes sa už nehrá, čo je veľká škoda. Bolo to dvojhodinové predstavenie, podľa mňa je to pre deti dosť dlhé. A preto ho teraz chceme s Romanom zdramatizovať pre komornejšie divadlo. Okrem Romana som si vybrala do rozprávky herca Rada Miliča, lebo som zistila, že vie hrať na klarinete. Stretli sme sa pri skúšaní Talianskej noci v Aréne a ja som režisérovi Jožkovi Bednárikovi povedala, že si spolu s Radom nacvičíme skladbu Azzuro. Ja na altofóne, Rado priniesol klarinet. Zvládli sme to a odvtedy viem o jeho schopnosti hrať naň. Preto ho chcem do predstavenia. Klavír a gitaru deti väčšinou poznajú, ale klarinet je zaujímavý. V pláne je teda Smelý Zajko a na rad prídu aj ďalšie rozprávky. Do hry pre dospelých by som rada oslovila Mariána Labudu. Niektorí ho majú za konfliktného, ale pre mňa je to jeden úžasný, milý človek a mám ho veľmi rada. Preto s ním chcem spolupracovať.
Si známa tým, že doslova síriš osvetu o cukrovke. Si propagátorka myšlienky, že o cukrovke treba hovoriť a netreba sa jej báť.
Ja by som nikomu neposkytla rozhovor, keby sa tam nespomenula cukrovka. V istom období som nemala rada, že mám cukrovku. Nezaťažovalo to ani tak mňa ako ľudí okolo a dávali mi to najavo. Brala som si to k srdcu, lebo nechceli so mnou komunikovať a zamestnať ma v divadle. Nerobilo mi to psychicky dobre. Ale postupne som prišla na to, že keď o cukrovke rozprávam, tak sa mi napätie spôsobené okolím uvoľňuje. Keď už teda dávam rozhovor pre nejaké médium a moje meno ľudia poznajú, nehovorím len o divadle, lebo niektorých ľudí to nemusí baviť. Hovorím vždy aj o cukrovke. Keď už ju raz mám, tak nech to má aspoň nejaký zmysel, nejaké posolstvo. Poňala som to ako niečo, čím chcem pomôcť ďalším, nech vidia a cítia, že to nie je problém. A keď to nie je problém pre mňa, nech to nie je problém ani pre ostatných. Chcem, aby sa nad tým ľudia zamysleli. Niektorí majú cukrovku dlho a mjú s tým naozaj problém.
Ty si svoje obavy z cukrovky spracovala a spravila si z toho, že máš o nej veľa informácií, výhodu.
Keď sa niečoho bojím, nezatváram pred tým oči, ale konfrontujem sa a s tým, lebo chcem zistiť, prečo mi to naháňa strach, čo je za tým. Chcem to mať v rukách a ovplyvňovať to. Väčšinou mi vo všetkom ide o to, aby som mala prehľad a tým pádom aj nadhľad. Vtedy môžem mať veci pod kontrolou. Musím sa tak dobre poznať, že aj keď budem ležať v sanitke a pôjde mi o srdce alebo o obličky, budem mať nadhľad. Mám v pláne rozosmievať záchranárov, dúfam že sa mi to podarí. ☺
V seriáli Ordinácia v Ružovej záhrade si hrala týranú ženu. V súkromí zažívaš presný opak. Zažila si v nejakom inom vzťahu niečo podobné postave pani Kovárovej? Ako sa ti to hralo?
Žiaden vzťah ma nevyčerpal natoľko, aby som ho vnímala negatívne. Možno som sa niekedy cítila ublížená, ale spätne to tak nehodnotím. Vyčerpalo ma jedine, keď niekto ublížil dcére. Vynakladala som veľkú silu na to, aby som sa pred ňou tvárila, že sa nič nedeje. A ubližuje mi, keď sa niekto háda nie preto, aby našiel riešenie, ale preto, aby ublížil. Aj hádka môže mať vysokú úroveň. Nie hádzať si kláty pod nohy. Čo sa týka postavy Kovárovej, bolo pre mňa ťažké zahrať ju. Snažila som sa byť niekto úplne iný, než v skutočnosti som, ale stále mi mykalo kútikom úst do úsmevu.
Ty máš rada vyjasnené veci, všetko si vyargumentuješ. To nemá každý rád. Ako ľudia reagujú?
Najviac ma naštartuje veta typu: „Radšej prehoďme stranu.“ Na to vždy reagujem: „No určite! Čo ste sa zbláznili? Žiadne strany sa nebudú prehadzovať. Pekne si to vyjasnime.“ Ľudia, ktorí hádžu veci za hlavu, si len zhromažďujú problémy a keď príde na ich riešenie, majú toho na hlave toľko, že to nezvládnu. Veci treba riešiť v danom momente, keď sú aktuálne. Vtedy je to v poriadku. Vyjasnime si názory a potom môžeme bez problémov komunikovať. Pozor na to, ja dokážem byť poriadna „nerváčka“, ale keď sa veci vyjasnia, je to pohoda.
Viem o tebe, že píšeš básničky. Čo takto publikovať ich?
Jááááááj, vidíš? Idem vydať knižku!
To si mala povedať hneď na začiatku!
Bude sa volať Ďakujem mojim múzom. Mala by vyjsť v novembri, krstným otcom mi bude Marián Labuda a budeme rodina. Podrobnosti o krste dám určite ešte vedieť!
Tvoja prvotina...
Áno, môj debut. To znie hrozne, čo? Tak honosne. Rovnako ako keď poviem „moje básne“. Je mi to smiešne, pomenovávať moje myšlienky na papieri takýmito menami. Nevadí, je to výber mojich básní, ktoré si píšem približne od roku 1994. Bála som sa s tým ísť von, lebo je to ako ísť s kožou na trh, ale rovnako je to aj v divadle, preto som sa rozhodla, že do toho pôjdem. Texty prešli ľuďmi, ktorých uznávam a vážim si ich názor. Pozor, kniha je len pre tých, ktorí budú chcieť porozumieť. Tým sa vyselektujú.
Sú námetom chlapi? Tvoje múzy v mužskom rode?
Je to venované mužom, žiadna romantika pre ženy. Robím si tam srandu zo vzťahových vecí, je to šteklivé, miestami možno aj erotické. Básne sú vlastne to, čo som ja, čiže človek sa pri nich smeje. Niekedy nie je ľahké písať, lebo chcem byť otvorená, ale zároveň tajná. To je naozaj hrozná kombinácia. Okrem toho som zistila, že básne sa vydávajú ťažko, keď človek nemá meno ako Puškin. S poéziou je to niekedy ako s cukrovkou, nehovorí sa o nej. V škole deťom často zhnusia básne rozbormi. Dodnes počujem tú vetu: „Čo tým chcel básnik povedať?“ Na to predsa môže mať každý úplne iný názor. Každého môže osloviť text ináč, niekoho možno vôbec. Človek vníma zmysel básne aj podľa nálady. Tak je to správne. Vnímanie zmyslu sa nedá predpísať ani vynútiť.
(jk)
foto: Ivona Orešková + archív Z.H.
Zverejnené v časopise Diabetik 11/2008