Vyštudoval meštiansku školu a v r. 1945 absolvoval jednoročný učebný kurz. Už vtedy sa začal venovať umeleckej a hereckej činnosti.
Herectvo, mariáš a pivo
Hereckému remeslu sa mladučký Vinklář dva roky učil u Voskovca a Wericha. A naučil sa tu i ďalšie viac či menej užitočné veci: fajčiť, hrať mariáš, piť pivo, čítať knižky, chodiť na ryby.
Vystupoval v Dismanovom rozhlasovom súbore (1945), Divadle satiry (1945 – 1946), Divadle V + W (1946 – 1948), pardubickom Východočeskom divadle (1948 – 1950), Realistickom divadle Zdeňka Nejedlého (1950 – 1983; okrem vojenskej služby v r. 1951 – 1953) a Národnom divadle v Prahe (1983 – 2007), kde hosťoval (1981 a 1983) ešte za svojho pôsobenia v Realistickom divadle a v ktorom hral až do svojej smrti.
Cena za dabingové umenie
Vinklář skvelo dokázal stvárniť vnútro postáv hlbokými expresívnymi kontrastmi. Od vrodenej robustnosti, bodrého pohľadu a vitality sa odlišoval jeho zvláštne zastretý hlas s bohatým rozsahom, ktorý sa neskôr z prirodzenej vitálnosti a sviežosti menil na pomalý, pokojný a premyslený láskavý hlasový prejav so skvelou výslovnosťou. Za dabingové umenie dostal v r. 2000 Cenu Františka Filipovského.
Z manželstiev s herečkami Janou Dítětovou a Ivankou Devátou mal synov výtvarníka Jakuba Vinklářa a Adama Vinklářa. „V určitej chvíli som pochopil, že nie som ideálny človek pre manželstvo, a dobrovoľne som zvolil samotu. Nikdy som sám v sebe nevyriešil dilemu, či vzťah so ženou je pre mňa hodnotnejší ako kamaráti,“ vyjadril sa herec.
Zahral si i v rozprávkach
Spočiatku stvárňoval epizódne roličky, neskôr mu režiséri zverovali väčšie, i titulné postavy mladých mužov so zápornými aj kladnými vlastnosťami. Zahral si napríklad aj v známych rozprávkach Hrátky s čertem (čert Lucius) či Princezna se zlatou hvězdou (kuchtík Janek).
Jeho situácia sa zmenila až po seriáli Hříšní lidé města pražského a po nadväzujúcich štyroch celovečerných snímkach (Partie krásneho dragouna, Pěnička a Paraplíčko, Vražda v hotelu Excelsior a Smrt černého krále), kde hral u divákov obľúbenú postavu inšpektora Jozefa Boušeho.
Doktor Cvach
Do diváckeho povedomia sa najviac zapísal vďaka svojim filmovým a hlavne seriálovým rolám. Objavil sa v seriáloch Nemocnice na kraji města (1977), Sanitka (1984), Život na zámku (1995),Nemocnice na kraji města po dvaceti letech (2003) alebo Náměstíčko (2003). Z filmov zaujali napríklad Hop a je tu lidoop (1977), Pod jezevčí skalou (1978), Anděl s ďáblem v těle (1983). V televíznom seriáli Nemocnica na kraji mesta stvárnil nezabudnuteľného nesympatického doktora Cvacha, ktorý takmer nič nevie a do všetkého hovorí.
20 rokov bez komplikácií cukrovky
Český denník Blesk o ňom nelichotivo napísal: „K svojmu zdraviu sa správal veľmi, veľmi macošsky. Fajčil ako komín a k alkoholu tiež nemal práve odpor. Mozgová príhoda ho skolila v polovici deväťdesiatych rokov.“ Na to však zareagoval Vinklářov diabetológ, prof. MUDr. Vladimír Bartoš: „Ako lekár Josefa Vinklářa, ktorý počas 20 rokov aspoň šesťkrát ročne kontroloval jeho diabetes, som poznal dokonale jeho zdravotný stav. Nemožno tvrdiť, že prekonal mozgovú mŕtvicu. V r. 1993 pri ceste do Ústí nad Labem došlo k prechodnému nedokrveniu mozgu v dôsledku vonkajšieho útlaku tepny od krčnej chrbtice bez akýchkoľvek ďalších následkov. Celých 20 rokov zostal bez orgánových komplikácií cukrovky, čo svedčí o disciplinovanom prístupe k liečbe (nech bulvár píše čokoľvek), len zlozvyku fajčenia sa nedokázal zbaviť.“
Dusno na skúškach
O tomto nepríjemnom zlyhaní zdravia sa J. Vinklář neskôr vyjaril: „Taká udalosť má jednu výhodu, rýchlo vás preberie. Zrazu zistíte, že zdanlivo dominantné veci nie sú dôležité. Mne sa všetko scvrklo na to, aby som sa ešte uzdravil a aby boli v poriadku deti – na tie som myslel najviac. Súbežne s tým som si prial, aby som si ešte niekedy zahral v divadle.“ Dva mesiace nato stál na javisku. Správal sa vždy ako veľký profesionál, na skúšky chodil dokonale pripravený a žiadal to aj od ostatných. Neraz to však preháňal. Bol voči svojim kolegom netolerantný a prehnane prísny, nestrpel akékoľvek nedostatky, prípadne na ne zbytočne dôrazne upozorňoval. Mnohí jeho kolegovia sa zhodli, že na divadelných skúškach bývalo kvôli nemu dusno.
Cigarety – osudný zlozvyk
V r. 2006 našli lekári hercovi nádor na pľúcach. „Takáto vec vám prehádže hodnoty,“ pripustil vtedy Vinklář. „Každý máme vymeraný čas a koniec je nezvratný. Nemalo by sa však premýšľať o tom, či príde zajtra alebo pozajtra. Niekedy to bude, nikto však nevie, kedy. Preto má človek žiť, ako najlepšie vie.“ Histológia, žiaľ, potvrdila, že ide o rakovinu. Na jar r. 2007 sa herec musel podrobiť operácii. Lekári mu nádor vybrali, no prognózy neboli priaznivé. Hoci herec okamžite prestal fajčiť, jeho pobyty v nemocnici boli stále častejšie.
Posledná cesta električkou
17. septembra 2007 sa Josef Vinklář naposledy rozhliadol po byte na Kampe, kde viseli obrazy majstrov zvučných mien aj jeho syna Jakuba, ktorého mal s herečkou Janou Dítětovou. Lúčil sa s tým, čo miloval, ale doma zomrieť nechcel. Nezavolal si taxík, chcel si svoju poslednú cestu električkou Prahou vychutnať. Odišiel do nemocnice, kde na neho kamaráti doktori už čakali. Zomrel deň nato.
Barbora Tinková
Zdroj: www.csfd.cz, blesk.cz, ahaonline.cz, Lidové noviny (25.9.2007)