Nedávno ma oslovila trojica Škótov, ktorí sa túlali po Bratislave a hľadali reštauráciu, kde by si mohli dať bryndzové halušky. Odpovedala som na všetky ich otázky o Bratislave a dozvedela som sa, že ako väčšina Škótov, milujú futbal. Spýtala som sa, či im niečo hovorí meno Jozef Vengloš. Okamžite ožili:. „Of course we know him“ odpovedal jeden z nich „we are from Scotland!“(Samozrejme že ho poznáme, veď sme zo Škótska). S jedným z najúspešnejších futbalových trénerov sme sa zhovárali o diabete, futbale a skúsenostiach v zahraničí.
Spomínate si, kedy vám diagnostikovali diabetes?
Diabetes mi zistili náhodne. Spolu s manželkou sme boli na zvyčajnej lekárskej prehliadke, kde mi odmerali cukor a moja hodnota sa hýbala okolo osem milimolov. Vtedy som mal ísť trénovať do Japonska. Ošetrujúci lekár povedal, že mi zatiaľ nepredpíše žiadne lieky, pretože japonská strava a spôsob života mi pomôžu hladinu cukru v krvi znížiť. Tak sa aj stalo. Ako náhle som sa však po roku a pol vrátil domov na Slovensko, môj stav sa trošku zhoršil, cukor sa zvýšil a začal som brať tabletky.
Ako ste skĺbili svoj náročný trénerský život s diabetom?
Myslím si, že hlavnou príčinou vzniku cukrovky mohol byť práve môj štýl života - stres, cestovanie na dlhé vzdialenosti alebo menej pohybu. Súčasná situácia je taká, že keď si dám pozor a cukor si strážim, výsledky sú lepšie. Keď napríklad pracujem v záhrade, vyjdem si na prechádzku alebo menej zjem, hneď sa to odrazí v podobe lepšieho cukru. Som však nahnevaný sám na seba, pretože nemám dostatok vôle a ani času. Mal by som si ho nájsť, pretože zdravie človeka je prvoradé. Niekedy som v rytme náročného cestovania, sedenia na schôdzach a prednáškach a kompenzácia nie je dostatočná. Ale dávam si záväzok, že si budem sledovať zdravotný stav a pridám aj pravidelnejší pohyb. Prioritou je hlavne správne si nastaviť denný režim tak, aby som ho vedel dodržiavať. Mojím kameňom úrazu je náročné pracovné tempo.
Zmenili ste si po zistení cukrovky stravu? Ako často si kontrolujete cukor?
Áno, v tomto mám anjela strážneho – svoju manželku. Dávame si na stravu pozor, aj keď z času na čas diétu poruším. Veľmi nám pomáha pani doktorka Lišiaková. Uvedomujem si, že nestačí len vedieť, treba to aj dodržiavať. Niekedy je človek priveľmi zahĺbený do práce, a na zdravotnú stránku zabúda. To je aj môj prípad. Cukor si meriam vždy iba ráno, nalačno. Uvedomujem si, že dôležité sú častejšie kontroly – napríklad večer alebo jeden a pol hodiny po jedle.
Stretávate sa s diabetom aj vo vašom obore? Napríklad na futbalových prednáškach alebo medzi hráčmi?
Nie, v oblasti, v ktorej sa pohybujem, sa s diabetom veľmi nestretávam. Mladí hráči majú pravidelné kontroly a pohyb. Stáva sa, že futbalisti môžu pri cestovaní po svete čeliť niektorým chorobám. Aj ja som pred rokmi v Južnej Amerike dostal žltačku a vtedy bolo „chytené“ celé mužstvo. Dôležité je mať pravidelné zdravotné prehliadky.
Je možné, aby bol mladý diabetik – hráč špičkovým futbalistom?
Myslím si, že je to možné. Záleží hlavne na samotnom hráčovi a na pravidelnej kontrole. Pohyb je svojím spôsobom pre diabetikov veľkým pomocníkom, len ho treba správne regulovať. Skúsenosť s hráčom-diabetikom zatiaľ nemám.
Ste scestovaný človek. Môžete porovnať lekárskou starostlivosť tu doma a v zahraničí?
Veľmi si vážim našich lekárov, najmä ich schopnosti a vedomosti. Patrím medzi tých, ktorí sa zastávajú lekárov, že by mali mať lepšie ekonomické a pracovné podmienky. Slovenských lekárov a sestry rešpektujem, lebo odvádzajú náročnú a kvalitnú prácu a ich ohodnotenie je neporovnateľné s podmienkami v zahraničí.
Prejdime k vašim futbalovým úspechom. Ako ste s futbalom začínali?
Som rodený Ružomberčan a tam sme všetok voľný čas popri škole venovali športu, najmä futbalu. Zároveň som sa venoval aj atletike alebo lyžovaniu. V šestnástich rokoch som hrával za prvé mužstvo v druhej lige a neskôr som sa dostal do československej mládežníckej reprezentácie. V Ružomberku bolo žičlivé športové prostredie a my ako hráči sme mali dostatok priestoru. Futbal bol a doteraz je mojou náplňou, stal sa mojím životným štýlom.
Kedy ste sa ako hráč dostali do Slovanu Bratislava?
Do Slovanu som prišiel v roku 1954, a tým sa mi splnil jeden z tajných snov a cieľov – hrať a aj neskôr trénovať za tento slovenský veľkoklub. Popri futbale som šiel študovať Vysokú školu pedagogickú, odbor slovenčina a telesná výchova. Tým, že sme ako mužstvo často cestovali vlakom, som mal čas na čítanie a debaty, takže som plnil školské nároky na štúdium. Vytvoril som si tak určitú symbiózu záujmov a svojho hobby. Za Slovan Bratislava som nakoniec hral trinásť rokov a niekoľkokrát som bol kapitánom. Z tohto obdobia mám veľmi pekné spomienky na pána trénera Šťastného, ktorý mi dal vynikajúce základy, a na spoluprácu s (psychológom) profesorom Macákom.
Čo považujete v tomto období za svoj najväčší úspech?
Bol to asi rok 1955, keď sme vyhrali majstrovský československý titul. Ten moment bol pre mňa veľmi dôležitý, pretože napríklad Sparta Praha, Dukla Praha, Slávia alebo Inter boli silní súperi. Postupne sa nám naskytla možnosť spoznávať svet. Chodili sme napríklad na zájazdy do Afriky, kde sme navštívili Ghanu, Guineu, Sierra Leone, a hrávali sme medzinárodné zápasy v Bratislave. Známy bol veľkonočný turnaj, kde dve bratislavské mužstvá súťažili s dvoma zahraničnými.
Kedy ste začali trénerskú kariéru?
Mal som v živote dve vážnejšie zdravotné príhody, a tie sa na môj prechod k trénerstvu nepriamo podpísali. Počas medzištátneho zápasu Československa s Francúzskom som dostal úder do brucha a keďže som mal v tom čase zápal čelných dutín, v mojom tele sa spustil akýsi zápalový kolobeh a musel som absolvovať náročnú operáciu. Druhá ešte nepríjemnejšia príhoda sa stala na ceste Strednou a Južnou Amerikou, kde som podobne ako niektorí moji spoluhráči dostal žltačku. Vtedy som nebol schopný hrať štyri mesiace. Po týchto úrazoch som sa ešte snažil odohrať futbalové zápasy, avšak tá námaha na tréningoch bola príliš veľká. Neskôr si ma pán tréner Šťastný zobral ako asistenta a tam som sa v podstate dostal prvýkrát k trénerstvu.
Kedy ste dostali prvú ponuku trénovať v zahraničí?
Zlomový obrat nastal, keď sme s mužstvom ŠK Slovan Bratislava odišli v roku 1965 na zájazd do Austrálie. Tam som figuroval ako asistent pána Šťastného. Mužstvo FC Sydney, proti ktorému sme hrali, ma požiadalo, či by som tam nezostal trénovať. Súhlasil som, ale stanovil som si jednu podmienku – chcel som učiť na tamojších gymnáziách telesnú výchovu a zdravovedu. Podarilo sa, zostal som v Austrálii ako tréner a zároveň som mal možnosť učiť. Nikdy nebolo mojou ambíciou stať sa profesionálnym trénerom, chcel som to robiť popri zamestnaní – vyučovaní na škole, aby som bol v kontakte s teoretickými poznatkami, ktoré som mohol v praxi aplikovať. V Austrálii mi otvorili dvere najmä jazyk a získal som cenné skúsenosti, pretože v tom období sa práve mužstvá pripravovali na olympijské hry do Mexika.
V roku 1990 ste dostali možnosť trénovať futbalové mužstvo Aston Villa a stali ste sa tak prvým nebritským manažérom v Anglicku. O sedem rokov neskôr ste nastúpili do Celticu Glasgow. Ako stručne charakterizujete futbal na Britských ostrovoch?
Futbal v Anglicku a Škótsku je skutočne veľmi silným športom, ekonomickým, sociálnym fenoménom. Štadión s kapacitou 60 000 divákov bol vždy plný a pretrváva tam silný, zdravý a férový klubizmus. Trénovanie v Aston Ville a Celticu Glasgow mi pomohli napredovať a spoznať výrazný profesionalizmus - zo športového, organizačného, ekonomického, ale aj estetického hľadiska.
Sú zahraniční futbalisti disciplinovanejší ako slovenskí?
Myslím si, že skôr opačne. V čase, keď som trénoval reprezentáciu, sme mali kvalitných hráčov, trénerov, lekárov a funkcionárov. Bez vynikajúcich hráčov by nebola možná napríklad účasť na majstrovstvách Európy. Ich príprava spočívala na našej metodike tréningu a tá má zodpovedajúce parametre. Ak by nemala, ani ja by som sa nemohol presadiť v tejto odbornej oblasti po celom svete.
Ktorý klub vám najviac prirástol k srdcu?
Každý jeden klub bol špecifický a trénovanie v ňom obohacujúce. Asi najlepšie spomienky mám kluby Slovan Bratislava, Aston Villa a Celtic Glasgow. Prostredníctvom trénerstva som precestoval vyše sto krajín a získal som širší pohľad na futbal a na život v jednotlivých krajinách. Človek tak nakoniec zistí, že všade dobre, ale doma najlepšie.
Založili ste futbalovú akadémiu. Čo vás k tomu viedlo?
Venglošovu futbalovú akadémiu sme založili v roku 1999 spolu so starším synom Jožkom a mladším Jurajom. Keď som ja bol malým chlapcom, ľudia v Ružomberku sa o nás starali, pomáhali nám s organizáciou a občas nám niečo poradili. Cítil som určitú povinnosť vrátiť futbalu to, čo dali mnohí mne. Tak akadémia vznikla. Som rád, že umožňujeme mladým chlapcom vytvoriť nový životný štýl, majú možnosť trénovať v peknom prostredí a pod dohľadom trénerov. Veľká vďaka patrí najmä staršiemu synovi Jožkovi, ale aj všetkým, ktorí nám pri budovaní akadémie pomáhali.
Máte už nejaké výsledky?
Niektorí hráči hrajú v prvej lige a v mládežníckych reprezentáciách. Raz ročne chodia štyria alebo piati naši chlapci na dvanásť dní do Liverpoolu, kde majú možnosť vidieť a zúčastniť sa futbalového tréningového procesu. Prichádzajú odtiaľ s veľkým nadšením a stávajú sa z nich sebavedomejší mladí ľudia, ktorí získajú väčší rozhľad a jazykové znalosti. Nestratia sa a ich hráčske schopnosti sú porovnateľné s domácimi a oceňované zahraničnými trénermi. Akadémia nám prináša radosť a dúfam, že ju budeme schopní ďalej rozvíjať.
Kristína Kubalová
foto: Ivona Orešková
Zverejnené v časopise Diabetik 2/2007