Josip Broz prišiel na svet 7. mája 1892 ako siedme dieťa sedliackej rodiny v chorvátskej dedinke Kumrovec. Keď mal tri roky, rodina sa dostala do finančných problémov, preto ho vychovával starý otec. Ako osemročný začal navštevovať základnú školu, no po absolvovaní štyroch tried školskú dochádzku ukončil. Vyššie vzdelanie už nikdy nezískal, no keďže bol veľmi nadaný a šikovný, intenzívne sa venoval samoštúdiu. Zvládol akýkoľvek cudzí jazyk, čo neskôr využil vo svojej štátnickej činnosti.
Pomerne skoro smerovala jeho cesta do politiky. Vyučil sa za kovorobotníka, presťahoval do Záhrebu, kde sa stal členom odborovej organizácie a vstúpil do Sociálno-demokratickej strany Chorvátska. Po hromadnom prepúšťaní zostal bez práce a nasledujúce dva roky cestoval a živil sa príležitostnými prácami. Cez Čechy viedla jeho cesta aj do Nemecka a Rakúska.
Do armády
Na jeseň 1913 dostal povolávací rozkaz do rakúsko-uhorskej armády. Vojnu bral ako možnosť uplatniť sa a čoskoro sa stal poddôstojníkom. Na ruskom fronte mnoho jeho spolubojovníkov prebehlo na ruskú stranu, on však nie. V roku 1915 bol vyznamenaný za statočnosť, no v krátkom časovom úseku bol dvakrát po sebe zranený a celý jeho batalión upadol do ruského zajatia.
Titovi vyšiel útek do Petrohradu, kde sa zamestnal ako robotník a zapojil sa do boľševických demonštrácii. Pokúsil sa utiecť do Fínska, ale zatkli ho a na 3 týždne uväznili. Odtiaľ ho poslali späť do zajateckého táboru na Ural. Cestou ale ušiel z vlaku a ukrýval sa v Omsku, kde vstúpil do Červenej armády a podal si prihlášku do komunistickej strany Ruska. Po boľševickej revolúcii v Rusku vypukla občianska vojna a Tito musel znovu utekať a ukrývať sa.
Inkognito
V roku 1920 sa vrátil domov a stal sa členom novovzniknutej komunistickej strany Juhoslávie. O dva roky boli aktivity v strane zakázané pod hrozbou väznenia. Josip Broz začal pracovať pre komunistov v ilegalite, stal sa profesionálnym revolucionárom a naplno sa venoval komunistickej agitácii v rôznych továrňach. Jeho kariéra začala strmo stúpať. V straníckom rebríčku stúpal vyššie a vyššie a zastával hneď viacero významných funkcií.
V júni 1927 tridsaťpäťročného Tita zatkli za protištátnu činnosť a hoci ho podmienečne prepustili, neustále bol pod prísnym policajným dohľadom. Väzeniu sa za svoju činnosť časom nevyhol a aj po prepustení mu bol policajný dozor neustále v pätách. Písal sa rok 1934 keď Josip Broz prijal pseudonym Tito, aby unikol vládnemu dozoru. Takmer 2 roky pracoval ako funkcionár Komiterny pre balkánske krajiny v Moskve. Potom z Viedne riadil stranícky aparát a v roku 1937 sa stal generálnym tajomníkom Komunistickej strany Juhoslávie.
Druhá svetová
V druhej svetovej vojne po útoku nemeckých a talianskych vojsk na Juhosláviu zorganizoval ozbrojené povstanie, prispel k vytvoreniu národnooslobodzovacej armády Juhoslávie a bol uznávaný aj spojencami. Po skončení vojny Juhosláviu vyhlásili za federatívnu republiku, s Titom na čele.
Bezprostredne po skončení vojny boli juhoslovansko-sovietske vzťahy veľmi priateľské a čulé. Tito začal kopírovať sovietsky vzor vládnutia. Hoci sa tvrdo staval voči opozícii, nikdy nebol zástancom zbytočného krviprelievania. Na rozdiel od Stalina mu chýbala paranoická krutosť. Jeho obľúbenosť bola nesmierna nielen v samotnej Juhoslávii, ale aj vo všetkých krajinách sovietskej záujmovej sféry a dokonca aj na západe. Stalin sa cítil byť Titom ohrozený a dôrazne vyjadroval nesúhlas s jeho postupmi. Tito napriek tomu pokračoval vo vlastnej forme diktatúry, rozdielnej od sovietskeho modelu a aktivitách vedúcich k balkánskemu spoločenstvu troch štátov. Stalin sa rozhodol zabrániť vzniku tejto federácie a odstrániť Tita z juhoslovanskej politickej scény. Tito sa ho nezľakol a odmietol sa podriadiť. Juhoslávia sa tak stala prvou zemou, ktorá sa rozhodla ísť k socializmu vlastnou cestou.
So všetkými zadobre
Po roztržke so Sovietskym zväzom sa Titova krajina stále hlásila ku komunistickým ideám, to jej ale nebránilo používať finančné pôžičky od západných krajín. Juhoslávia hospodársky rástla a životná úroveň obyvateľstva bola porovnateľná so západnými krajinami, životná úroveň bola na prudkom vzostupe. Titov režim patril k najliberálnejším a v mnohom sa podobal dubčekovskému socializmu s ľudskou tvárou.
Prezident na večnosť
Svetové uznanie si Tito vyslúžil svojou medzinárodnou politikou. Podnikal časté zahraničné návštevy a to mu vynieslo ohromnú prestíž a popularitu po celom svete. Založil Hnutie nezúčastnených krajín a stal sa medzinárodne uznávaným a vplyvným štátnikom. V roku 1953 bol konečne prvýkrát zvolený za prezidenta. V roku 1963 sa stalo jeho volebné obdobie nelimitovaným a stal sa doživotným prezidentom. Prostredníctvom Stalinovho nástupcu Chruščova sa mu podarilo vzťahy so Sovietskych zväzom opäť znormalizovať.
Tito a diabetes
Po ťažkej operácii a amputácii nohy v januári 1980 zostal Tito v permanentnej medicínskej starostlivosti. 4.mája 1980 tesne pred nedožitými 88. narodeninami v Ľubľane po dlhej chorobe zomrel. Pohreb bol teatrálny, zišli sa takmer všetci významní svetoví štátnici. Celá Juhoslávia trúchlila za svojim milovaným vodcom. Jeho smrť spôsobila obnovenie etnických rozporov, ktoré vyústili do krvavých občianskych vojen a rozpadu štátu. To je však už samostatná kapitola. (jk)
Zdroj: diabetes-world.net
www.referaty.sk