Každé ráno totiž v bazéne odpláva dva kilometre a až potom ide do práce. Za všetky tie roky kvôli viróze vynechala návštevu plavárne najviac ak 14-krát. Inak vo vode nikdy nechýba a keby si mohla zaželať darček, ktorý by jej naozaj spravil radosť, bola by to doživotná permanentka na plaváreň.
„Z pravidelného plávania sa stane jednoducho potreba. Je to pre mňa taká samozrejmosť, ako umytie zubov. Niekedy sa mi zdá, že sa mi nechce, ale viem, že keby som si nezaplávala, mala by som zlý deň. O čo viac sa mi nechce a predsa na plaváreň idem, o to lepší pocit mám,“ hovorí 53-ročná Jana Lazarová.
Vždy športovala, ale po problémoch s chrbticou usúdila, že viac ako erobik či beh je pre ňu vhodnejšie plávanie. Pravidelnosť do tejto športovej činnosti vniesla pred 18 rokmi, keď jej diagnostikovali cukrovku. Na plaváreň nešla naozaj len vtedy, keď ju skolila chrípka alebo vysoká teplota. Za všetky tie roky neplávala možno 10, najviac 14 dní. „Musela som sa naučiť zladiť režim diabetika a plávanie. Najskôr som si lámala hlavu, ako poviem plavčíkovi, že som chorá a aby počítal s tým, že možno dostanem hypo, potom som zas uvažovala, že do igelitového vrecka si všijem cukor a zavesím si ho na krk, aby som ho mala zakaždým poruke. Nemala som vtedy ani glukometer. Dnes ho už mám, aj inzulínové pero, na plaváreň si nosím banán a fľašu so sladkým džúsom, ktorú mám pripravenú na okraji bazéna. Všimla som si, že niekto si tam odkladá inhalačný aplikátor a raz som pri schodíku videla položenú dokonca protézu,“ smeje sa J. Lazarová.
Ranné vtáča
V Bratislave pozná všetky plavárne, práve preto môže skonštatovať, že možností na plávanie je málo. Bazény sú určené najčastejšie na tréningy, hodiny pre verejnosť sú obmedzené. Pani Lazarová momentálne „zakotvila“ na plavárni Pasienky. „Pre diabetika je kvôli hladine cukru v krvi lepšie, keď robí aktivitu vždy v tú istú hodinu. Pravidelnosť zohráva veľmi veľkú úlohu. Sama cítim rozdiel, keď plávam ráno, alebo na obed. Mne vyhovuje ranné plávanie,“ hovorí pani Jana, ktorú možno právom považovať za ranostaja. Jej deň sa začína neraz o 4. hodine ráno. V čase, keď si my ostatní ešte len pretierame oči, ona už ide z plavárne. Dá sa povedať, že o 10:00 má za sebou slušnú šichtu. „To, čo ostatné ženy robia poobede, vybavím ja ráno. Operiem, ožehlím, uvarím, pol hodinu šliapem na stacionárnom bicykli (približne 11 km, pozn. red.). Pozerám pritom záznamy večerných programov, ktoré si nahrávam na video. O 6. hodine sa snažím byť na plavárni. Odplávam svoje 2 kilometre, trvá mi to približne 55 minút a utekám do práce. Poobede som už menej aktívna, prečítam si noviny a zaspím už pred 20:00. Nechodím spávať neskoro, pretože nevydržím byť hore. Má to aj svoje nevýhody, lebo keď chcem ísť napríklad do divadla, musím si poobede pospať, inak by som bola počas predstavenia unavená a ospalá.“
Zaujímavé je, že na to, aby vstala, nepotrebuje budík. Budenie na povel považuje za drinu. „Vstať ráno na zvuk budíka musí byť nepríjemné. Potom to vyznieva ako trest, keď človek musí vstať a vyliezť z postele. Ja vstávam samovoľne a mávam príjemné rána. Nepatrím k ľuďom, ktorí sú ráno mrzutí a nedá sa s nimi hovoriť. Som presne opačný typ,“ konštatuje plavkyňa.
Imidž je nanič
Najviac ľudí na plavárni zaregistruje pani Lazarová vždy začiatkom roka. Ľudia si dávajú predsavzatia, že sa o seba budú starať, ale väčšinu z nich to onedlho prejde. „Po novom roku je to vždy rovnaké. Bazén je plnší ako zvyčajne. Mnohí ľudia však nie sú schopní dodržiavať pravidelný režim a plaváreň sa postupne vyprázdňuje. Nevadí mi to, pretože lepšie sa mi pláva, keď mám voľný bazén.“
Pani Lazarová tvrdí, že plávanie dá naozaj zabrať a vraj sa pri ňom nedá udržiavať tip-top imidž. „Povedzte, aký účes si mám dať spraviť, keď si naň každé ráno na hodinu natiahnem plávaciu čiapku? Večne pobehujem s vlhkými vlasmi, len si ich vyfénujem, takže veľmi upravená nechodím. Plavecké okuliare mi na tvári nechávajú odtlačky aj pol dňa, takže dámam, ktoré sú na seba zaťažené, by asi plávanie nevyhovovalo. Našťastie, ja k takej skupine nepatrím,“ poznamenáva J. Lazarová. Ako sa nám podarilo zistiť, nové plavky si kupuje každé tri mesiace. Nie je to však z rozmaru. „Plavky sú dnes drahé, ale v mojom prípade je úplne jedno, či si kúpim drahé značkové plavky, alebo len nejaké obyčajné. V chlórovej vode totiž nevydržia dlhšie ako tri mesiace. Snažila som sa ich aj reklamovať, ale povedali mi, že chlór je príliš agresívny. Preto si kupujem už len lacné plavky. Väčšinou čierne, alebo tmavomodré, klasický plavecký strih. Plávanie predsa nie je žiadna spoločenská akcia.“
Sen o doživotnej permanentke
Sama seba nazýva inventárom plavárne. Je tam ako doma. Po ostatných návštevníkoch automaticky zastavuje vodu v sprchách a vypína svetlo. Pamätá si všetky zmeny, rekonštrukcie a prestavby. Personál sa menil už niekoľkokrát, ale zakaždým sa so všetkými skamarátila a medzi zamestnankyňami má priateľky. „Škoda, že predávajú len štvrťročné permanentky. Pre mňa ako skalnú návštevníčku by už mohli vymyslieť doživotnú permanentku a dať mi ju rovno do daru,“ smeje sa pani Jana, ktorá navyše každý piatok už roky navštevuje saunu.
Plávanie považuje za príjemné aj preto, že ju nevysiľuje. „Plávam výhradne štýlom prsia a mám už svoje klasické tempo. Stihnem si popri tom premyslieť, čo budem počas dňa robiť. Spravím si v hlave taký pracovný harmonogram, aby som na niečo nezabudla. Je to veľmi príjemné a navodzuje mi to pocit rovnováhy.“ Nedávno dostala ponuku plávať za veteránov, ale neprijala ju. Vyhovuje jej, že je paňou sama sebe.
Večné hľadanie
Plávanie jej však do istej miery zväzuje ruky, pretože sú ním ovplyvnené aj jej dovolenky. „Lyžovať idem len na miesta, kde sa dá aj plávať. Fakt je, že mi to niekedy komplikuje život. Je možno jednoduchšie zbaliť si koberček a zacvičiť si na ňom zostavu cvikov. Ale nájsť bazén je problém. Bola som na lyžovačke na Táloch, kde bol len 12-metrový bazén, tak si asi viete predstaviť, koľkokrát som sa otočila, aby som odplávala svoje 2 kilometre.“ Krytý bazén vyhľadáva aj v lete, aby absolvovala svoju „dávku“. Na otvorenej vode sa jej nepláva dobre. V bazéne má väčšiu istotu, že keby sa zrazu necítila dobre, môže rýchlo vyjsť z vody.
Za lekárom po radu
Režim diabetika a plávanie treba vedieť vhodne zladiť. „Diabetici majú spočiatku strach, ako telo zareaguje. Ja som svojmu lekárovi povedala, že tú cukrovku nejako rozhadzujem, že mi z ničoho nič klesne cukor a potom naraz stúpne, ale on mi vysvetlil, že plávanie má veľa dobrých aspektov, preto sa to pokúsime nejako vyrovnať, nech len plávam ďalej. Ideálne by bolo, keby diabetik mohol mať svoj presný režim aj so všetkými aktivitami. Ale to sa nedá vždy držať. Len čo sa niečo nachvíľu zmení, výsledky sa hneď rozhádžu. Po konzultácii s lekárom som teda na intenzifikovanom režime. Ráno mávam vyšší cukor, fyzická aktivita mi ho znižuje, preto si prvý inzulín pichnem až po rannom plávaní. Keď v bazéne pocítim, že mi klesol cukor, zaplávam k okraju a odpijem si zo sladkého džúsu, alebo vyleziem von a dám si banán. Čo sa týka stravovania, nerobí mi problém nejesť sladkosti. Radšej si zmixujem ovocie s jogurtom, alebo si dám kúsok dia čokolády, ale rada maškrtím chipsy a oriešky,“ priznáva pani Jana.
Nebyť otrokom
Spomína si na aj začiatky zžívania sa s cukrovkou: „Mama sa mi snažila variť, presne mi všetko rozpísala, čo mám v miske, ale ja som potom pochopila, že keby to šlo tak ďalej, spravila by som zo seba otroka choroby. Cítim sa fit na to, že mám cukrovku tak dlho. Niekedy v čakárni diabetológa pozorujem ľudí a keď vidím, ako sa tvária a čo rozprávajú, je mi jasné, že som na tom lepšie. Závisí to od postoja. Aj to plávanie robí svoje. Nepoznám diabetika v mojom veku s podobným plaveckým režimom. Asi som na svoj vek príliš aktívna, neviem si nájsť komunitu rovesníkov, čo by takto športovali. Rada by som sa venovala aj turistike, ale zatiaľ som našla len turistické skupiny, v ktorých sú vekovo mladší ľudia.“
Kilometer za kilometrom
Športovej aktivite, a teda aj plávaniu, sa treba venovať pravidelne a dlhodobo. Pani Lazarová pripomína, že po dvoch týždňoch nikto nemôže čakať efekt a so smiechom hovorieva, že prvé dva roky sú najťažšie. Potom sa z toho stane potreba. „Musím povedať, že niečo vo mne mi bráni narušiť tú pravidelnosť. Keby som plávanie nechala, asi by so mnou bolo zle. Som na to tak naučená a mám odplávaných toľko rokov, že by som už nedokázala prestať,“ zamyslí sa pani Jana, ktorá si čoskoro môže povedať, že za 18 rokov naplávala približne 12-tisíc kilometrov. (jk)