Stretávanie s kolegami zamestnávateľmi z hospodársky vyspelých krajín západnej Európy je vždy užitočné. Najmä preto, že prinášajú veľa poznatkov a skúsenosti, ktoré sa opierajú o prax dlhoročne fungujúcej trhovej ekonomiky. Našinec si však pri nich neraz musí aj uvedomiť, že takto odovzdávané skúsenosti vyrástli v iných súvislostiach. Viac ráz mi to zišlo na um aj počas nedávnych stretnutí s britskými zamestnávateľmi, či už na pôde AZZZ SR alebo na konferencii v hoteli Carlton. Uvedomil som si to, napríklad, keď generálny riaditeľ Konfederácie britského priemyslu (CBI) Digby Jones niekoľkokrát zdôrazňoval, aké sú prínosy privatizácie podnikov sieťových odvetví a celkovej liberalizácie trhov vo Veľkej Británii. Podľa jeho skúsenosti odštátnenie energetických rozvodov, plynárenstva a vodného hospodárstva, viedlo k znižovaniu cien a zlepšovaniu kvality služieb. Podotýkam však, že pod privatizáciou striktne chápe len privatizovanie súkromným, nie štátnym kapitálom.
Úprimne povedané, z hľadiska firiem na Slovensku sa Britom dá iba závidieť, lebo naša vlastná skúsenosť je zatiaľ presne opačná, a to napriek tomu, že vytvorenie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (URSO) sa oficiálne označuje ako významný krok smerom k liberalizácii trhu. Položme si však otázku: Stalo sa tak aj naozaj alebo tu ide skôr o zahmlievanie skutočných vzťahov? Za istú mystifikáciu odbornej verejnosti sa dá, napríklad, označiť už to, že v podobe URSO údajne vznikla od nikoho nezávislá inštitúcia, akoby tu nebola nejaká vláda, ktorá nominuje jej predstaviteľov. Vari chce niekto tvrdiť, že sa do nej nominanti dostávajú z nejakého neutrálneho liberálneho vzduchoprázdna? Navyše o akej liberalizácii sa tu dá hovoriť, keď cenové rozhodnutia jednoznačne zvýhodňujú monopolných výrobcov a prepravcov energie a plynu a odberateľ nemá zatiaľ reálnu šancu nakupovať inde ani do veci hovoriť? Zrejme bude musieť ešte veľa vody potiecť dolu Dunajom, kým aj my nadobudneme podobnú skúsenosť v tomto smere ako britskí podnikatelia.
Hlavné poslanie CBI D. Jones definoval ako sústredený tlak zamestnávateľov na vládu, aby vytvárala podmienky na vznik nových pracovných miest. V súvislosti s potrebou liberalizácie nešetril kritikou ani smerom k Európskej komisii (EK), ktorá podľa neho tento proces potláča. Tak znižuje flexibilitu trhu, a tým aj konkurencieschopnosť, čo v konečnom dôsledku zhoršuje zamestnanosť a sociálne pomery. Nebyť toho, nechýbali by podľa neho nikomu ani odborári a sociálny dialóg. V Británii to tak dokonca je. Nepotrebujú tam kolektívne vyjednávanie, s odborármi nanajvýš organizujú profesijné školenia a rokujú o podmienkach bezpečnosti a zdravia pri práci. Aj to sa dá iba závidieť. Keby sme mali platy ich pracovníkov, ktoré zhruba 8- až 10-krát prevyšujú naše -- možno by kolektívne vyjednávanie tiež bolo zbytočné. A tak nám zasa nezostáva nič iné, ako konštatovať, že tu ide o úplne iné skúsenosti v úplne iných súvislostiach.
StoryEditor