V predchádzajúcej časti románu ste spoznali najdôležitejšiu knihu Krištofovho života a sledovali ste spolu s ním jeho výstrednú matku na ceste do KOMU-SHOPU -- obchodu, v ktorom sa od čias komunizmu zastavil čas.
Krištofa z myšlienok vyrušilo nástojčivé klopanie na dvere jeho bytu.
"Kto... kto je...?"
"To som ja! Otvor mi, synček!"
Krištofova matka bola nízka, guľatá žena s prenikavými modrými očami, ktorými si vždy všetko hneď ohmatávala. Keď ste sa s ňou videli prvý raz, mali ste silný pocit, akoby vám prstami prechádzala po tvári. Neustále nosila kvetované šaty a štrikované čiapky. Svoj vkus vnímala ako veľmi moderný, hoci sa zastavil kdesi na konci šesťdesiatych rokov.
Teraz mala v rukách dve igelitové tašky.
"Umy si ruky! Budeme spolu večerať. Kúpila som sardinky v tomáte! Dve konzervy." "V tomáte" povedala s ruským prízvukom a s neskrývaným pôžitkom. Bolo to jej obľúbené jedlo. Nikdy nezabudla pripomenúť, že sardinky vylovili z Baltského mora neďaleko Rigy a že paradajky, z ktorých je spravená omáčka (tomáta či tomát... -- to Krištof presne nevedel), rástli kdesi na Ukrajine a že to všetko spracovali a strčili do konzervy v Leningrade, v závode, kde bola na exkurzii v roku 1962.
Sadli si s Krištofom do obývačky.
V televízii práve bežali nočné správy. Reč bola o zasadaní parlamentu. Mihlo sa niekoľko záberov na dlhú limuzínu, v ktorej sedel tučný poslanec s tvárou pripomínajúcou puding. Žmúril do prudkého svetla, lebo auto na ceste z parlamentnej schôdze zablokovali novinári. V ruke mu dymila cigara. Chaosom kamier a reportérov s mikrofónmi sa k nemu pretlačila štíhla novinárka v kostýme.
"Pán Berger! Ste nezávislý poslanec... Aký je váš názor na súčasný návrh zákona o verejnom obstarávaní?"
Tučný muž sa začal ošívať.
"Nóóó... Ja..." habkal. Na čelo mu vystúpili kropaje potu. Naprázdno pregĺgal. Všetci k nemu natiahli ruky s mikrofónmi. Tučný muž len krútil hlavou. Začal zúrivo gestikulovať.
"No, ja neviem! Spýtajte sa tých debilov, s prepáčením, debilov, čo sú vnútri... Keď to takto pôjde ďalej, tak to už sa rovno môžeme ísť pásť! Neviem, čo by som ešte... Všetko sa musí zmeniť! Všetko! Všetko sa musí zmeniť! Tak... No... To je všetko... Myslím..."
Pneumatiky zasvišťali a auto prudko vyrazilo dopredu. Takmer pritom prešlo po nohách jednému z kameramanov, ktorý len tak-tak stihol odskočiť. Novinári sa rozpŕchli.
"No čo to je len za idiota? Veď ten ani rozprávať nevie!" hundrala Krištofova matka, po brade jej tiekla paradajková šťava.
"Ach, tie prízemné povahy! I tá ich láska sa podobá nenávisti," ozval sa Krištof.
"Ty buď ticho! Tiež nevieš poriadne hovoriť!" durdila sa.
Položila na stôl prázdnu konzervu.
"Synček, synček," zviezla sa unavená do kresla s kvetinovým poťahom. "Čo len z teba bude? Čo len z teba bude?" Hladkala Krištofa po hlave. "Ale aspoň vieš povedať súvislú vetu. To je dobre. To je veľmi dobre."
Niečo také bolo z úst jeho matky, pochopiteľne, trochu prehnaným tvrdením, pretože Krištof predsa normálne zvládol zo seba dostať vetu, ktorá mala hlavu a pätu. Lenže pri rozprávaní sa mu rozpadávala na slabiky a písmená, akoby ani sám neveril tomu, čo chce vysloviť a musel to podchvíľou opakovať. Akoby si neustále podvedome overoval gramatickú správnosť všetkého, čo vypustil z úst. Takto to znelo navonok -- áno. Ibaže skutočnosť bola celkom prozaická.
Zajakával sa. Už od útleho detstva. Koktal.
Iba krátke slová mu nerobili problémy. Tie akoby zo seba vždy len vydýchol a bolo. V sprievode matky navštívil mnohých logopédov, ale nič nepomáhalo. Bol príliš svojhlavým dieťaťom na to, aby akékoľvek cvičenia mali úspech. Po dlhých rokoch zbytočného snaženia sa zdalo, že mu pomôže už iba zázrak.
Ten prišiel až oveľa neskôr.
Krištof začal pracovať ako kulisár v divadle. Počas predstavení zvyčajne postával v zákulisí a dychtivo načúval. Žiadnu hru nikdy nevidel z hľadiska. Poznal len fragmenty scén a zlomky výjavov. Zato perfektne ovládal všetky repliky. Mrmlal si ich sám pre seba, keď s kolegami vláčil kusy nábytku a polystyrénové steny. Stále dookola. Najprv bol terčom rozličných vtipov, neskôr začali obdivovať jeho bezodnú pamäť, a potom si zvykli. Stalo sa to celkom bežnou vecou.
Raz, bolo už dosť neskoro popoludní, šiel okolo riaditeľ divadla dr. Stoltz. Krištof pracoval a, tak ako zvyčajne, bez dychu sypal zo seba slová:
"Ste fakticky strašne roztomilý človiečik a máte vrodenú takú nevinnosť, že by vám ju každý závidel. Ale chudáci naši, mama a tata, už sú na pravde božej... viete? A to ma tiež poriadne vzalo. Vážne. Lenže... Práve teraz toto varieté hosťuje v nadoblačných sférach, a tak neviem, ako by som sa mohol na nich za tým rámikom pozerať, až by z neho hľadeli celí v gala."
Dr. Stoltz zastal. Počúval toho spoteného muža vo flanelovej košeli, čo sa práve mocoval s dreveným schodiskom.
"A potom, alebo vlastne, aby som sa vyjadril presne, keď som mal desať a pol, tak sa chudinka mama na chudáka tatu vybodla a vyšla si na záletné turné do južných štátov... Ten výlet trval celý rok... Toľko som sa aspoň dozvedel od chudáka tatu, keď tam za ňou šiel... keď sa vrátil... a priviezol si ju nebohú na sever. Niekedy medzi Vianocami a Novým rokom sme sa to dozvedeli, že chudinka mama vydýchla dušu v nejakej alabamskej diere. A keď už potom nemala dušu, tak už ju tam až tak radi nevideli, viete...?"
"Kto ste, prosím vás?!" spýtal sa z druhej strany chodby dr. Stoltz.
"J-ja-ja... no... J-ja tu pp...ppp... pracujem-jem..." habkal zaskočený Krištof.
Riaditeľ sa zamračil. Zvrtol sa a pokračoval vo svojej ceste. Pri posledných dverách sa obrátil.
"Tak vy tu pracujete?!"
"N... nno... Hej..."
"O hodinu vás čakám vo svojej kancelárii!"
Krištof dostal strach. Horúčkovito premýšľal čo od neho riaditeľ môže chcieť, a keď už mal ísť, dojímavo sa rozlúčil s kolegami.
Dr. Stoltz ho prijal s úsmevom a hneď skraja povedal, že ich dlhoročná šepkárka, pani Rothová, náhle umrela, zrazilo ju auto, prešiel vrtuľník, zožral pes, alebo niečo také, skrátka nemajú za ňu náhradu, no a viete akí sú herci! Krištof pokrčil plecami. Keby sa teda on, Krištof, podujal na malý záskok, pochopiteľne dočasne, kým nájdu niekoho ďalšieho, veľmi by to divadlu pomohlo. Atakďalej, atakďalej.
"Koniec sveta! Koniec sveta!" vystrelil riaditeľ divadla ako z pištole a prudko sa zvrtol.
"Nie, človeče!" zakontroval mu Krištof.
"Keby svet zanikol..."
"Nie, človeče. Svet azda, ale nie Španielsko!"
"I Španielsko môže zaniknúť."
"Na kolená!"
"To je zlovestná kométa!"
"To znamená vojnu!"
"Nič to neznamená."
"Píska príliš silno."
"Prehlušuje všetko."
"To je veštba nad mestom!"
Krištof vyšiel z riaditeľovej kancelárie zmätený.
A zakrátko sa stal šepkárom.
Zajtra v HN:
V nasledujúcej kapitole sa odohrá osudové stretnutie Krištofa s Bergerom -- politikom, ktorý už niekoľko rokov nevystúpil zo svojej limuzíny.
Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk