- Filmové festivaly milujem. Dokonca ich mám radšej ako dovolenky, pretože sú najvhodnejším miestom na stretávanie ľudí. Naozaj sa tu cítim veľmi šťastná. Vždy ma však trochu zarazí, že ma ľudia poznajú. Pamätám si napríklad, ako som bola v horách v Peru, na hlave taký divný klobúk a... ľudia ma spoznali. Keď však nechcete sklamať publikum, môže to byť niekedy dosť stresujúce.
Niektorí literárni kritici o vás tvrdia, že na začiatku kariéry ste boli pre mnohých režisérov skôr dekoráciou. Bolo ťažké vystúpiť z tieňa exkluzívnej modelky?
- Nikdy som si to o sebe nemyslela a ani si nemyslím, že ma režiséri vnímali ako ozdobu. Takže je to pre mňa nepodstatné. Niektorí mi to síce hovorili, ale podľa mňa to nie je pravda. Vždy som musela prejsť konkurzom a každý film bol pre mňa príležitosťou byť na scéne, stretnúť talentovaných ľudí a zlepšiť sa vo svojej profesii. Dokonca sa mi stalo, že ma požiadali, aby som sa za tieto úlohy ospravedlnila, ale ja sa nemám za čo ospravedlňovať. Ak by za mnou nebola dobrá práca, už prvý film by bol katastrofou. Nedostala by som sa tam, kde som.
Na tlačovej konferencii ste však pripustili, že ste režisérov museli poslúchať.
- Ale vy predsa musíte robiť to, čo od vás režisér chce. Preto si vás najal. Natáčanie filmu nie je pre herca jeho súkromná misia. Neviem, prečo si mnohí myslia, že je to osobná párty. Že si môžu robiť, čo chcú. Natáčali sme napríklad film s Georgeom Cukorom a prišli tam herci, ktorí chceli z malej úlohy spraviť hlavnú postavu filmu. Vysvetlila som im, že pán Cukor je na tieto veci veľmi háklivý.
Okrem Georgea Cukora ste spolupracovali aj s inými svetoznámymi režisérmi ako Roman Polanski, John Huston či Peter Yates. Kto z nich najviac ovplyvnil vašu kariéru?
- Asi Francois Truffaut. Naučil ma prácu s detailom, ako vytvoriť mysteriózne veci, čo mnohí režiséri nerobia. Nechcel realizmus, čo nebolo vždy ľahké.
| Jacqueline Bisset (*1944), sa narodila v anglickom Weybridge. Záujem kritiky vzbudila vo filme Two for the Road (1967) a v rovnakom roku sa objavila v populárnej bondovke Casino Royale. Prudký zvrat v jej kariére spôsobila úloha po boku Franka Sinatru v The Detective (1968). Vzápätí si zahrala so Stevom McQueenom v snímke Bullitt. Postavenie serióznej herečky potvrdila stvárnením hlavnej postavy vo filme Francoisa Truffauta Day for Night (1973). Za roly v Who Is Killing the Great Chefs of Europe? a Under the Volcano (1984) bola nominovaná na Zlatý glóbus. V roku 1996 získala nomináciu na Cézara za postavu vo filme La Cérémonie.Naposledy sa objavila v snímke Tonyho Scotta Domino (2005) a v hlavnej role filmu režiséra Johna Irvina Vybrané umenie lásky. (dna) |
- Život v Hollywoode je naozaj ťažký. Vždy hovorievam, že ak chcete ísť do Hollywoodu, potrebujete si vycibriť mentálne svalstvo. Nielen fyzické. Pomôže vám najmä vyrovnanosť. Mnohé veci, ktoré sa tam dejú, sú veľmi neosobné a vy sa ľahko môžete cítiť izolovane. Hollywood je miesto odmietania, takže vám nezostáva nič iné, len skúšať ďalej. Mnohí si myslia, že to bude ľahšie a skĺznu na šikmú plochu. Drogy, alkohol... Úplne sa stratia. Je to nebezpečný biznis.
Tvrdia o vás, že ste perfekcionistka. Pomohlo vám aj to?
- Pomohlo mi najmä to, že som prežila ťažký život. Ten ma naučil všetkému, a keď sa dnes pozriem späť, za tieto skúsenosti som mu vďačná.
Stále platí, že herečky po štyridsiatke majú problémy presadiť sa. Mali ste podobné skúsenosti aj vy?
- Ani nie. Dodnes dostávam ponuky primerané svojmu veku. Vo filme Fine Art of Love som dokonca hrala veľmi silnú 85-ročnú ženu. Je pravda, že do istej miery môžem svoj výzor kontrolovať jedlom.
Ako napríklad?
- Naozaj vás to zaujíma? Zistila som, že ak sa úplne vzdám napríklad soli, v kombinácii s cvičením vyzerám o päť až desať rokov mladšia. Naopak, ak jem nezdravo, hneď vyzerám staršia.
Spomenuli ste, že by ste sa na Slovensko vrátili natočiť film. Poznáte slovenskú kinematografiu?
- Bohužiaľ, nie. Doma sa síce snažím sledovať aspoň americké filmy, ale ani to nestíham. Do USA sa vo všeobecnosti nedostáva veľa európskych filmov, čo je veľká škoda.