Q sa číta ako kvé, jazyk sa ti pokrkve -- napísal pred viac ako päťdesiatimi rokmi slovenský básnik Ján Smrek. Bolo to obdobie temné, neprajné k názorovej inakosti. Otupené myslenie zavírusovala kostrbatá novoreč straníckych plenárok a jednohlasných schôdzí a v nekonečných labyrintoch démonov súhlasu ozýval sa ideologický bľabot o zahnívajúcom kapitalizme. Smrek nesmel publikovať svoje oficiálne "dospelé" básne, a tak napísal knihu pre nás najmenších, pre tých, ktorí sa ešte len učili rozpoznávať prvé písmená a ostýchavo si krkvali jazyky na nepoddajných slabikách. Smrekova Maľovaná abeceda nás nenásilne a hravo vtiahla do sveta čarovnej fantázie materinského jazyka, odkrývala jeho nevyčerpateľné možnosti, modelovala v nás slovesnú radosť. Z Maľovanej abecedy sme sa učili nielen čítať, ale aj objavovať trináste komnaty básnických inotajov: Gágal gunár na dvore, až mu vyschlo v gágore. Dnes sú inotaje a trináste komnaty prežitkom. Nostalgické gáganie gunárov zaniklo v nudnej, pípajúcej sieti mobilných produktov. Písmená a slabiky sme zbavili nielen diakritiky, ale aj čarovnej fantázie. Okrádame sa a vôbec nám to neprekáža. Náš najnárodnejší politik nedokáže sformulovať jednoduchú slovenskú vetu a jazykoví čudáci ešte aj dnes posadnutí démonmi čarovných básnických inotajov sa krčia kdesi po kútoch. Maľovanú abecedu ktosi neodvolateľne pretrel erárnym náterom prázdnych slov.
Autor je spisovateľ
StoryEditor