Gustáv Husák a Alexander Dubček patria nepochybne k najvýraznejším osobnostiam slovenských i európskych dejín 20. storočia. Často sa o nich hovorí oddelene, akoby žili izolovane od seba a vôbec sa nepoznali. Ak sa aj stretneme s pohľadmi, ktoré sa pokúšajú porovnať ich, väčšinou toto porovnanie vychádza z mechanického protikladu Dubček -- tvorca pražskej jari a socializmu s ľudskou tvárou kontra Husák -- tvorca normalizácie. Skutočnosť je však oveľa zložitejšia.
Pri porovnaní oboch osobností by sme mali vychádzať z celostného a dôkladnejšieho poznania ich životov. To znamená mať hlbší záujem o vlastné dejiny, ktorých či chceme alebo nie, sme stálou, neoddeliteľnou súčasťou.
Spoločné idey
Hoci Gustáv Husák (10. januára 1913 -- 18. novembra 1991) pochádzal z roľníckej rodiny z obce Dúbravka, ktorá je dnes súčasťou Bratislavy a Alexander Dubček (27. novembra 1921 -- 7. novembra 1992) z robotníckej rodiny z Uhrovca, u oboch bol spájajúcim prvkom nízky sociálny pôvod. Náboženské zázemie bolo rozdielne -- Husák bol katolík, Dubček evanjelik. Spoločné však bolo slovenské národné povedomie, prítomné v tradícii oboch rodín.
Životy oboch osobností sa už detstve podstatne začali rozchádzať. Zatiaľ čo Dubček vyrastal v harmonickej rodine, Husák ešte ako ročný osirel a vychovávala ho stará mama. Táto skutočnosť sa nepochybne hlboko zapísala do jeho citového a duševného sveta.
Mladý Husák prejavil nadanie na štúdium. Dostal sa do klasického gymnázia v Bratislave, kde popri štúdiu prejavil schopnosť diskutovať a zapájal sa do školskej samosprávy. Ku koncu štúdia sa uňho prejavil sklon k popieraniu tradičných konzervatívnych hodnôt slovenskej spoločnosti a sympatie pre komunistické idey.
Zatiaľ čo Husáka ku komunizmu prilákalo bratislavské mestské prostredie (tieto myšlienky nemali v jeho rodine žiadne zázemie -- jeho otec bol členom agrárnej strany), Dubčekovi rodičia sa organizovali v socialistickom hnutí ako vysťahovalci v USA a jeho otec patril k zakladajúcim členom Komunistickej strany Československa (KSČ) v Uhrovci.
Bratislava -- Frunze
Husák pokračoval vo svojej intelektuálnej kariére a formovaní na Univerzite Komenského v Bratislave, kde vyštudoval právnickú fakultu a v roku 1937 získal titul doktora práv. Práve počas štúdia dozrelo jeho presvedčenie vstúpiť do KSČ. Dubček spolu s rodičmi prežil veľkú časť detstva (až do roku 1938) v družstve Interhelpo -- medzinárodnej pomoci Sovietskemu zväzu v kirgizskom meste Pišpek (vtedajšie Frunze) a neskôr v ruskom meste Gorkij.
Pri porovnaní oboch postáv narazíme na rozdielnosť charakterov. Husák je uzavretejší, argumentuje vecne, s chladnou logikou, vášnivo diskutuje a polemizuje, Dubček je viac otvorený, zmierlivý, ústupčivý, niekedy roztržitý. Napriek rozdielom, obaja sa počas slovenského štátu zapojili do ilegálneho komunistického odboja. Dubček ako radový pracovník bez významných funkcií, Husák už ako člen piateho ilegálneho výboru a neskôr aj ilegálnej Slovenskej národnej rady. Po vypuknutí povstania v roku 1944 sa Husák dokonca stal povereníkom vnútra za Komunistickú stranu Slovenska (KSS).
Husákov vzostup...
Koniec vojny a obnovenie Československa znamenajú vrchol v dovtedajšej Husákovej politickej kariére. Preberá významné politické funkcie. Je povereníkom dopravy a neskôr predsedom Zboru povereníkov. Organizuje na Slovensku ofenzívnu komunistickú politiku a patrí k hlavným mužom komunistického štátneho prevratu vo februári 1948 na Slovensku.
Jeho rozhodnutím sú 21. februára 1948 protiprávne odvolaní slovenskí povereníci z Demokratickej strany. Stalo sa to teda ešte o štyri dni skôr, ako prezident Beneš prijal v Prahe demisiu ministrov občianskych strán v pražskej vláde. "Slovenský február" teda predstihol celoštátne prevzatie moci komunistami.
Tieto výrazné Husákove úspechy však zakrýval tieň neistoty. Od žilinskej konferencie v auguste 1945 bol jeho vplyv v strane postupne zatláčaný do úzadia. Zelenú dostáva Viliam Široký, za ktorým stojí Praha -- už vtedy Husáka biľaguje ako "buržoázneho nacionalistu". Vnútrostranícky zápas v Komunistickej strane je navonok neviditeľný, ale intenzívny -- povstalci, a tí čo neboli v povstaní, starí a mladí, Slováci a Česi, radikáli a umiernení, dogmatici a liberáli, intelektuáli a robotníci.
... a pád
Zatiaľ čo Husák poslušne plnil stranícke úlohy a obetoval komunistickej taktike aj slovenské národné orgány, v zákulisí sa čakalo na vhodný čas, kedy ho obetovať. Po februári 1948 ešte dostal niektoré funkcie, no tie nemali taký politický význam a efekt, boli skôr nevďačné. Husák nereptal a prijal úrad povereníka pôdohospodárstva, výživy a od konca roka 1949 aj riaditeľa Slovenského úradu pre veci cirkevné. Rozbiehal kolektivizáciu a represie proti cirkvám.
Neviditeľná slučka sa však postupne sťahovala a zovrela sa na jar 1950, keď predseda KSS Široký Husáka obvinil na zjazde KSS zo slovenského buržoázneho nacionalizmu. Sebakritika nepomohla. Nasledoval rýchly pád. Dňa 6. februára 1951 vtrhli do kancelárie generálneho tajomníka KSS Štefana Bašťovanského traja príslušníci Štátnej bezpečnosti. Namierili na Husáka pištole a zaistili ho podľa rozkazu ministra bezpečnosti Ladislava Kopřivu. Husák sa stal obeťou stalinskej justície. Bol podrobený neľudskému fyzickému a psychickému týraniu, no napriek úsiliu vyšetrovateľov sa ho nepodarilo zlomiť.
V apríli 1954, teda už po smrti Stalina a Gottwalda, ho v zinscenovanom procese v Bratislave odsúdili na doživotné väzenie. Prepustili ho na prezidentskú amnestiu až v roku 1960. Vo väzení si odtrpel deväť rokov. Stretával tu tisíce obetí komunistickej -- teda i svojej politiky. Ani to však nenaštrbilo jeho mystickú vieru v stranu, ktorá sa podľa neho dala ešte očistiť, reformovať a zachrániť.
Vrátený preukaz
Je zaujímavé, že Husákov pád a zmena pomerov po februári 1948 priniesli, naopak, Dubčekov vzostup. Dubček pracoval ako robotník -- destilatér liehu v Droždiarňach Trenčín. V júni 1949 prijal ponuku okresného sekretariátu KSS v Trenčíne na funkciu organizačného tajomníka OV KSS, hoci mal perspektívu pracovať ako riaditeľ továrne. Ako sa sám vyznal, urobil to preto, že strana bola preňho viac, lebo stelesňovala to, čomu veril. Dubček bol čoskoro povýšený na prvého tajomníka OV KSS v Trenčíne.
Kým Husák trpel vo väzení, Dubček postupoval v najhoršom období po rebríčku straníckeho aparátu ďalej nahor. V októbri 1951 prišiel do Bratislavy, kde pôsobil ako funkcionár organizačného oddelenia Ústredného výboru KSS a od januára 1953 sa stal krajským tajomníkom KSS v Banskej Bystrici. O tom, že komunistické vedenie s ním malo ďalšie plány, svedčí fakt, že v rokoch 1955 -- 1958 absolvoval vysokú školu politickú v Moskve a po návrate sa stal krajským tajomníkom KSS v Bratislave, aby sa v roku 1963 stal prvým tajomníkom ÚV KSS.
Husák po návrate z väzenia začínal z ničoho ako robotník, neskôr drobný úradník, potom pracovník Ústavu štátu a práva SAV, skrátka bývalý politický väzeň, ktorý sa učil znova žiť. Jeho situáciu sťažoval fakt, že sa mu rozpadlo manželstvo. Iba po ťažkom zápase dosiahol vrátenie členstva v KSČ -- stranícky preukaz mu odovzdal Dubček. Až v decembri 1963 bol právne i politicky úplne rehabilitovaný. Bránili mu však angažovať sa v politickom živote.
Kto je tu hrdina?
Husákov kritický prejav na mestskej konferencii KSS v Bratislave v marci 1964 pôsobil ako rozbuška. Znamenal prvú otvorenú kritiku komunistického vedenia a politiky v minulosti i v súčasnosti na takomto straníckom fóre. Dubček považoval Husákov revolučný prejav za nebezpečný a škodlivý. Bolo to v čase, keď sa už odpútaval od prvého tajomníka ÚV KSČ Antonína Novotného, no v kauze Husák bol s Novotným zajedno -- Husák sa do politiky nesmie vrátiť. Novotný dal pokyn, aby Husáka intenzívne sledovala Štátna bezpečnosť.
Vývoj však smeroval k politickému odmäku a užšia kontinuita so stalinským obdobím padla spolu s Novotným v januári 1968. Prvým tajomníkom ÚV KSČ, teda prvým mužom strany, sa stal Alexander Dubček. Držať Husáka tak krátko na uzde už nemalo zmysel. Dubček Husákovi ponúkal ministerstvo spravodlivosti, čo odmietol. Predseda vlády Oldřich Černík mu ponúkol post podpredsedu vlády. To už Husák prijal. Do funkcie, kde mal pripraviť ústavný zákon o federalizácii Československa, nastúpil v apríli 1968.
Dubček pracoval v najvyššej straníckej funkcii a presadzoval reformistický komunistický program. Pritom do konca augusta 1968 nesúhlasil, aby bol Husák kooptovaný do ÚV KSČ alebo ÚV KSS. Bola to osobná averzia, ale možno aj vnútorná obava z konkurencie, veď Husák sa rovnako hlásil k základnému východiskovému bodu reformného programu -- Akčnému programu KSČ z apríla 1968. Natíska sa otázka, na ktorú ťažko odpovedať -- čo by sa stalo v prípade lepšieho vzájomného pochopenia Dubčeka a Husáka, teda čo by dokázal tento slovenský dvojzáprah v najvyššej straníckej politike.
Vek nehybnosti
Vpád vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa v noci z 20. na 21. augusta 1968 vytvoril úplne novú situáciu. Husák patril spolu s prezidentom Ludvíkom Svobodom k realistickému krídlu, ktoré sa usilovalo o pragmatickú dohodu so Sovietmi. Pre Sovietov sa stal Husák dôležitou osobou, ktorá dokáže vyhladiť hrbolce po vojenskej intervencii, nedal sa jednoznačne zaradiť ani ku konzervatívnemu krídlu KSČ a dokázal garantovať pokoj a poriadok.
Dubčekova politická hviezda vybledla, aby zažiarila politická hviezda Husáka. Prvé kroky k normalizácii bol nútený podniknúť sám Dubček. Husák dosiahol funkciu prvého tajomníka ÚV KSS a v apríli 1969 po odvolaní Dubčeka z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ nastúpil aj na tento najvyšší stranícky post. Odchod Dubčeka bol postupný, nenáhly. Stal sa predsedom Národného zhromaždenia. V nervóznej atmosfére prvého výročia okupácie podpísal aj pod nátlakom Husáka zákonné opatrenie Predsedníctva Federálneho zhromaždenia č. 99/1969 z 22. 8. 1969 o niektorých prechodných opatreniach potrebných na upevnenie a ochranu verejného poriadku. Tzv. pelendrekový zákon umožnil rýchle stíhanie a trestný postih prejavov nesúhlasu s okupáciou Československa.
V decembri 1969 odišiel Dubček za veľvyslanca do Turecka, kde zotrval do júna 1970. V júni 1970 ho vylúčili z KSČ. Ostal však symbolom obrodného procesu, zatiaľ čo Husák sa stával symbolom pragmatickej normalizačnej politiky. Husák si postupne upevnil pozíciu natoľko, že v roku 1975 bol popri najvyššej straníckej funkcii zvolený za prezidenta ČSSR. Dubček sa stal disidentom. Až do dôchodku v roku 1985 pracoval ako technicko-hospodársky pracovník Západoslovenských štátnych lesov.
Rivali
Pád komunistického režimu znamenal súčasne pád Husáka a politické oživenie Dubčeka. Husák abdikoval 10. decembra 1989 z funkcie prezidenta, Dubček sa stal o osemnásť dní neskôr predsedom Federálneho zhromaždenia a predsedom strany slovenských sociálnych demokratov. Rozdielny bol aj odchod oboch osobností zo sveta. Husák zomrel prirodzenou smrťou v nemocnici v Bratislave 18. novembra 1991, Dubček o rok neskôr 7. novembra 1992 v pražskej nemocnici na následky vážnych zranení, ktoré utrpel po tragickej autonehode na diaľnici medzi Brnom a Prahou.
Cesty Husáka a Dubčeka sa rozchádzali. Obdobie úspechu jedného znamenalo pre druhého neúspech. Boli politickými rivalmi a nespolupracovali, hoci v niektorých etapách života mali podobné názory. Obaja však tvoria pevnú súčasť známej, no dostatočne nepoznanej modernej slovenskej histórie.
RÓBERT LETZ, autor je historik