Fungovanie druhého piliera dôchodkovej reformy sprevádzajú rôzne mýty. K najčastejším patria varovania, že nezodpovedné správcovské spoločnosti môžu spreneveriť majetok klientov, alebo že účastníci druhého piliera prídu o svoje úspory v dôsledku výkyvov na finančných trhoch. K prvému mýtu treba povedať asi len toľko, že činnosť správcovských spoločností je pod prísnym dohľadom Národnej banky Slovenska a majetok sporiteľov je proti sprenevere chránený garanciou štátu (mimochodom, kto chráni dôchodky z prvého piliera pred nezodpovedným konaním politikov?). Výkyvy na finančných trhoch sú obvyklé a každá finančná inštitúcia musí dodržiavať prísne pravidlá na investovanie prostriedkov klientov. Dôchodkové investovanie je dlhodobé a vplyv výkyvov na trhoch sa počas obdobia sporenia 20 až 30 rokov zmaže.
Aj dôchodková reforma má však svoje riziká. O niektorých sa hovorí viac, o iných zase menej.
Hľadanie dodatočných príjmov
Každý dôchodok, či už je vyplácaný z priebežného alebo kapitalizačného systému, je investíciou, pretože vyplýva z nejakej formy sporenia. Základným pravidlom investovania je rozloženie investícií. Je veľmi nemúdre spoliehať sa v starobe len na jeden zdroj príjmu. Dôchodok z priebežného systému plní len základnú sociálnu funkciu, ako sa o tom môžu presvedčiť aj naši dôchodcovia.
Pravdepodobne najväčším rizikom dôchodkovej reformy sú preto pokusy zmeniť druhý pilier na dobrovoľný, resp. zmeniť pomer rozdelenia zdrojov medzi prvým a druhým pilierom. Takéto pokusy nemusia vychádzať len z ideologických pohnútok, ale aj z pragmatických snáh o riešenie problémov v prvom pilieri. Treba povedať, že dôchodková reforma bola až nadmieru úspešná pri propagácii výhod druhého piliera. Skutočné množstvo účastníkov (v súčasnosti vyše 1,4 milióna) značne prekročilo pôvodné odhady a prinieslo aj viacero závažných problémov. Z nich nepochybne najväčší je narastajúci deficit v prvom pilieri, ktorý sa nedá vyriešiť inak, ako nájdením dodatočných príjmov.
Riziká krátkodobých riešení
Pôvodné odhady množstva účastníkov druhého piliera vychádzali z toho, že sa tento deficit z veľkej časti pokryje privatizačnými príjmami. Dnes je zrejmé, že existujúci objem rezerv z týchto príjmov vydrží asi do roku 2010. Nie je jasné, z čoho sa bude deficit pokrývať potom. Ak by mal byť hlavným zdrojom štátny rozpočet, znamenalo by to obmedziť verejné výdavky v iných oblastiach (školstvo, zdravotníctvo, štátna správa, atď.), čo nie je ani jednoduché, ani populárne. Je preto veľmi lákavé zmeniť pomer medzi zdrojmi prvého a druhého piliera. Vznikajúci deficit tak de facto zaplatia účastníci druhého piliera, pravda, na úkor výšky vlastných dôchodkov, ktoré by im z tohto piliera mali plynúť.
Problémom zmeny pomerov medzi prvým a druhým pilierom je, že vyriešením krátkodobého problému sa zväčšuje problém dlhodobý. Tak ako vo všetkých európskych krajinách, aj na Slovensku sa musíme pripraviť na starnutie populácie. Ak sa pozrieme na projekcie vývoja štruktúry obyvateľstva Slovenska, ktoré pripravilo oddelenie demografických prognóz OSN, vidíme, že už v roku 2015 by sa mal podiel populácie vo veku nad 65 rokov vyrovnať podielu populácie vo veku do 15 rokov. (Graf 1)
V roku 2050 (keď bude do dôchodku odchádzať generácia ľudí narodených po roku 1985) už bude u nás žiť 2,5-krát viac dôchodcov ako detí. S tým sa bude meniť aj priemerný, resp. mediánový vek, ktorý sa z hodnoty 35,6 roka v roku 2005 zmení na 51,8 roka v roku 2050. Rásť bude aj priemerná dĺžka dožitia. Tá by sa u mužov mala predĺžiť zo súčasných 70 rokov na 77,2 roka v roku 2050. U žien sa dĺžka dožitia predĺži zo 77,8 na 83,6 roka. (Graf 2)
Starnutie populácie a národná ekonomika
Starnutie obyvateľstva bude mať veľmi nepríjemné dôsledky pre fungovanie národnej ekonomiky. Najčastejšie sa v tejto súvislosti spomínajú problémy so zabezpečením dôchodkov a sociálnych a zdravotných služieb pre narastajúcu masu dôchodcov. Nie je jasné, či málopočetná populácia mladých ľudí bude schopná (a tiež ochotná) prispievať na blahobyt svojich otcov a dedov. Rozdielne generácie majú rozdielne preferencie. Starší voliči požadujú viac výdavkov na zdravotníctvo a dôchodky, mladší preferujú školstvo a bytovú výstavbu. Nejde len o jednoduché prerozdelenie štátnych peňazí. Výdavky na školstvo sú investíciami do vzdelania a majú veľký význam pre budúci ekonomický rast, pretože sú to najmä vzdelaní ľudia v produktívnom veku, ktorí vytvárajú hodnoty. Táto skupina voličov bude však tvoriť čoraz menšiu časť populácie. Prognóza pre krajiny plné dôchodcov poberajúcich dôchodky z verejných zdrojov je teda pochmúrna.
Znižujúci sa podiel ekonomicky aktívnych ľudí bude vytvárať veľkú záťaž pre penzijný systém. Pripomeňme si, že ani pri úplnom prechode na kapitalizačný pilier sa priebežný systém nikdy úplne neodstráni. Štát bude napríklad musieť garantovať určitý minimálny dôchodok (aspoň na úrovni životného minima) a platiť dôchodky invalidom, ako aj ľuďom dlhodobo nezamestnaným, ktorí si nestačili našetriť na vlastný dôchodok. Druhý pilier má však niekoľko nezanedbateľných výhod.
Penzijné bremeno
V prvom rade umožní posunúť problém s penzijným bremenom ďalej do budúcnosti. Okrem toho umožňuje presúvať časť dôchodkových úspor na kapitálové trhy demograficky mladých krajín, a tak riešiť rozpor medzi klesajúcim počtom ekonomicky aktívneho obyvateľstva a rastúcimi penzijnými nárokmi vo vyspelom svete. V rámci priebežného systému takýto presun nie je v princípe možný. Druhý pilier sa teda díva do budúcnosti, kým prvý do minulosti. Politický horizont vlády zvyčajne málokedy presiahne štyri roky, ale v prípade dôchodkového systému treba uprednostňovať dlhodobé riešenia. Zásahy v neprospech druhého piliera zvyšujú implicitný dlh verejných financií. Nové členské krajiny EÚ našli viac odvahy tento problém riešiť ako starí členovia, ktorých problémy s verejnými penziami ešte len čakajú.
Ďalšou pripravovanou zmenou je dobrovoľné členstvo v druhom pilieri. Ráta sa s tým, že väčšina potenciálnych nových členov sa pre tento krok nerozhodne, či už z pohodlnosti alebo nevedomosti. Ak chce vláda zmeniť členstvo v druhom pilieri na dobrovoľné, rozumnejšie je ponechať automatické zaradenie novovstupujúcich ľudí na pracovný trh do druhého piliera s tým, že budú mať možnosť z tohto piliera vystúpiť. Pri automatickom prihlásení (s možnosťou vystúpenia) zostane v druhom pilieri omnoho viac ľudí ako pri dobrovoľnom vstupe iniciovanom samotným pracovníkom. Skúsenosti z behaviorálnej ekonómie dokazujú, že je výhodné uprednostniť silu zotrvačnosti. V prípade dobrovoľného vstupu sa totiž prejaví jedna za základných odchýlok od racionálneho správania sa investorov -- odkladanie dôležitých rozhodnutí.
Výnos verzus riziko
Málo diskutovaným problémom je riziko nesúladu medzi schopnosťou účastníkov druhého piliera rozumieť finančným rizikám (a znášať ich) a alokáciou aktív. Z celkového objemu aktív spravovaných dôchodkovými spoločnosťami (17,49 mld. Sk v polovici roka 2006) ich bolo 65,3 % investovaných v rastových fondoch, ktoré by sa mali prioritne zameriavať na investície do akcií. Na druhej strane v konzervatívnych fondoch bolo investovaných len 4,2 % aktív.
Takáto štruktúra aktív vyvoláva veľa otázok. Z čisto finančného hľadiska je vynikajúca, pretože fondy investujúce do akcií v dlhodobom výhľade prinášajú podstatne vyššie výnosy ako fondy investujúce do úrokových aktív. S vysokým výnosom je však spojená aj vysoká volatilita výnosu. Väčšina účastníkov druhého piliera doň vstupovala v čase, keď vrcholil boom na akciových trhoch. Sprostredkovatelia dôchodkového poistenia im ukazovali tabuľky zhodnotenia akciových trhov v USA a Európe, s mierou výnosu 20 až 30 % p.a. Zďaleka nie každý účastník druhého piliera (ako aj nie každý sprostredkovateľ) si vie uvedomiť, že najvyššie výnosy sa vyskytujú pred obdobím najhlbšieho poklesu. Po niekoľkých "úrodných rokoch" môže nasledovať dlhé "obdobie sucha".
Finančný profesionál vie, že ide o normálny jav a v dlhodobom časovom horizonte sa efekty výkyvov smerom nadol a nahor sčasti vyrušia s výsledným pozitívnym saldom. Laik to však vedieť nemusí a je otázkou, čo môže niekoľko "neúrodných" rokov na trhoch akcií spraviť s nervami investorov. Z vyspelých štátov existuje veľa príkladov na to, ako investori neustále menia štruktúru portfólií a správcovské spoločnosti. Takéto zmeny sa takmer vždy končia v neprospech klienta, ktorý prerába na zlej stratégii i poplatkoch.
Riešením je omnoho kvalitnejšia osveta medzi účastníkmi druhého piliera a trpezlivé vysvetľovanie povahy finančných rizík. Je nutné skvalitniť najmä metódy zisťovania rizikového profilu investora. Ak zástupca dôchodkovej správcovskej spoločnosti zistí, že klient je citlivý na stratu a nie je ochotný znášať finančné riziká, treba mu poradiť radšej vyvážený alebo dokonca konzervatívny fond, aj za cenu nižšieho výnosu. Veľkým problémom je aj profesionalita a etika poradenstva v dôchodkovom sporení. Čo si máme myslieť o sprostredkovateľoch, ktorí do druhého piliera zatiahli ľudí 50-ročných a starších? Štatistické údaje o vývoji finančných trhov jednoducho nepustia: ľudia s krátkym obdobím dôchodkového sporenia majú len malú šancu na zhodnotenie majetku.
Kúpna sila dôchodkov
So sporením v druhom pilieri je spojená kúpa anuity v okamihu, keď zamestnanec odíde do dôchodku. Povinnosť zakúpiť si anuitu je zakotvená prakticky vo všetkých penzijných systémoch vo svete. Jej úlohou je zabezpečiť, aby čerstvý dôchodca ľahkomyseľne nepremrhal svoje dôchodkové úspory niekde v rámci vlastnej rodiny alebo na cestu okolo sveta či v pochybných investičných schémach. Anuita by mu mala zabezpečiť pravidelný príjem až do smrti, okrem príjmu, ktorý mu bude plynúť v podobe štátneho dôchodku z prvého piliera. Výšku dôchodku si už dnes môžu nádejní dôchodcovia testovať na rôznych finančných kalkulačkách na internete. Avšak so skutočnou kúpnou silou anuity to môže byť trochu ináč.
Predstavme si pána Nováka, ktorý odchádzal do dôchodku v roku 1989. Išlo o priemerného zamestnanca s priemerným príjmom a priemerným dôchodkom. V roku 1989 činila priemerná mzda 3 412 Kčs a priemerný starobný dôchodok zamestnanca 1 496 Kčs (čiže nahradil 47,6 % mzdy). Predstavme si, že pán Novák si v koncom roka 1989 v Štátnej poisťovni kúpil anuitu za sumu 221-tisíc Kčs. V cenách roka 2005 by išlo o 1,3 milióna Sk. Takúto sumu by za 30 rokov našetril pracovník s priemernou mzdou v národnom hospodárstve (17 274 Sk za rok 2005) pri 4-percentnom raste reálnej mzdy a 3-percentnom reálnom zhodnotení úspor (za predpokladu, že sa nebude meniť výška odvodových sadzieb na starobné dôchodkové poistenie ani pomer príspevkov medzi prvým a druhým pilierom 9 % + 9 %). Anuita 60-ročného muža vo výške 221-tisíc Kčs v roku 1989 by pánu Novákovi priniesla doživotný doplnkový mesačný dôchodok vo výške 1 678 Kčs. Pán Novák mal teda od januára 1990 celkový príjem vo výške 3 174 Kčs, čo bolo 101 % vtedajšej priemernej mzdy.
Inflácia a dôchodok
Ešte v januári 1990 by sa pán Novák mohol cítiť ako kráľ. No už rok 1990 priniesol prvé náznaky toho, čo urobí s jeho dôchodkom zmena politického a ekonomického režimu. Inflácia skresala anuitnú časť dôchodku pána Nováka o 9,7 %. Štátneho dôchodku sa inflácia dotkla menej, pretože priemerný dôchodok bol valorizovaný o 4,4 %. Na ňom pán Novák stratil len 5,3 % reálnej kúpnej sily. Rok 1991 sa však začal katastrofou. Bola uvoľnená cenová regulácia pri podstatnej časti spotrebného koša. Ceny za rok 1991 tak narástli o 60,1 %., V dôsledku valorizačných opatrení činil v roku 1991 pokles reálnej mzdy oproti roku 1990 nie spomínaných 60,1 %, ale "len" 32,1 % a reálneho dôchodku "len" 26,5 %. Avšak anuitu nevalorizoval nikto.
Všimnime si, že pomer štátneho dôchodku k priemernej mzde sa po určitom poklese v prvej polovici 90. rokov stabilizoval na 43-45 %. (Graf 3) Malo to svoju logiku. Štátny dôchodok plní predovšetkým sociálnu funkciu a musí sa valorizovať tak, aby sa financovali aspoň základné životné potreby. Anuita je súkromný produkt a je len vecou poisťovne, či je schopná a ochotná vyplácané anuity nejakým spôsobom indexovať. Ako vidieť z Grafu 3, zanedbanie indexácie anuity sa môže stať veľkým problémom. V roku 2004 už dôchodok s anuitou nahrádzal len 54,5 % priemernej mzdy, kým dôchodok bez anuity 44,8 %. Pôvodne kráľovský dôchodok s anuitou sa veľmi priblížil tomu, čo mali bežní dôchodcovia opierajúci sa len o prvý pilier.
Indexácia anuít
Zákon nehovorí o tom, že anuita musí byť indexovaná podľa vývoja inflácie, vývoja priemerných miezd či akéhokoľvek iného ukazovateľa. Poisťovňa je povinná do anuity zahrnúť svoju technickú úrokovú mieru. No či táto bude schopná vyrovnať znehodnotenie spôsobené infláciou alebo dokonca zabezpečiť reálne zhodnotenie investície, to je dosť otázne. Doterajší vývoj v SR bol taký, že inflácia bola takmer vždy vyššia ako technická miera výnosu v poisťovniach. Samozrejme, dá sa argumentovať, že obdobie posledných 15 rokov bolo netypické, pretože sa počas neho uskutočňovali obrovské zmeny vrátane cenových deregulácií.
V budúcich rokoch bude možno inflácia mierna, ale čo bude o 20 až 30 rokov, to nevie nik. Práve v tomto období bude do dôchodku odchádzať väčšina dnešných tridsiatnikov a štyridsiatnikov. Ako zabezpečiť, aby sa ich anuity neznehodnotili pri náhlom výbuchu inflácie? Najjednoduchšie by bolo poisťovniam prikázať, aby svoje anuity inflačne indexovali. To však nie je v súčasnosti možné. Poisťovňa síce môže klientovi už dnes ponúknuť nominálnu valorizáciu anuity, ale pôjde len o prerozdelenie hodnoty časových splátok a zhodnotenie v rámci výnosov podkladových aktív. Ak bude mať klient šťastie, nominálna valorizácia bude vyššia ako inflácia. Na reálnu valorizáciu anuít by poisťovne museli mať vo svojich portfóliách také aktíva, ktorých hodnota sa vyvíja v súlade s rastom inflácie. Takúto vlastnosť majú len inflačne indexované dlhopisy. Žiadna poisťovňa však také aktíva nemá, pretože v súčasnosti na Slovensku jednoducho neexistujú.
Ako vidno, potenciálnych problémov v dôchodkovej reforme je viac a bude ich treba riešiť. Dôležité je, aby sa problémy riešili na základe profesionálnych postupov a nie z politických či ideologických hľadísk.
StoryEditor