V nedeľu 7. februára 1993 bol posledný deň platnosti československej koruny. O polnoci sa u nás stala menou slovenská koruna. Prečo došlo k menovej odluke tak náhle?
-- Domnievam sa, že menová únia nemohla vydržať dlhšie. Samozrejme, neohovorím o dňoch, týždňoch, ale o mesiacoch, príp. o dlhšom časovom období. Predpokladom na dobré fungovanie menovej únie je koordinácia hospodárskych politík, najmä rozpočtovej a menovej. Príkladom je fungovanie dnešnej Európskej menovej únie, kde sú základné dohody, ktoré dodržiava každý členský štát. Je to Pakt stability a rastu, Štatút Centrálnej menovej banky a ďalšie dohody o európskom menovom systéme, ktoré pre národné štáty tvoria určité obmedzenia. Známe je obmedzenie schodku štátneho rozpočtu na úroveň troch percent HDP. Nie je napríklad možné, aby jedna centrálna banka členského štátu EMÚ robila intervencie v prospech eura a iná banka intervenovala opačne. Musí byť koordinácia všetkých menových operácií. V našich podmienkach prichádzala do úvahy aj závažná otázka disponovania s privatizačnými príjmami. Aby po vzniku ČR a SR mohla fungovať menová únia, takéto dohody by museli byť na svete. Objektívne vzaté, na takéto dohody nebol priestor. Hybnou silou spoločenského vývoja v tom čase bolo deliť, a nie spájať. Z tohto hľadiska boli dni menovej únie zrátané dávno pred jej vznikom. Ideálny na vznik samostatných mien bol 1. január 1993, ale pre nepripravenosť najmä náhrady federálneho obeživa sa zvolil neskorší termín, aby sa republiky mohli pripraviť. O zrušení menovej únie sa rozhodlo vtedy, keď bolo zabezpečené aké-také samostatné fungovanie centrálnych bánk.
(Pokračovanie v rubrike Rozhovory)
V čom vlastne spočíva delenie meny?
-- Pod delením meny sa často rozumie len náhrada starého, federálneho obeživa novými bankovkami a mincami. Druhý, oveľa dôležitejší aspekt, pre občanov však menej viditeľný, predstavuje delenie ostatných súčastí meny, čo inštitucionálne vyjadrené znamená rozdelenie aktív a pasív centrálnej banky. S prípravou sa začalo podstatne skôr, než vznikli samostatné meny, lebo delenie bolo predmetom zákona Federálneho zhromaždenia. Ustanovili sa ním základné princípy delenia meny. Ani jedna z centrálnych bánk sa nestala výlučným právnym nástupcom zanikajúcej ŠBČS. Iné štáty, napríklad Spoločenstvo nezávislých štátov, zvolili iný princíp -- centrálna banka Ruskej federácie sa stala právnym nástupcom bývalej Štátnej banky ZSSR. Ostatné vznikajúce centrálne banky neboli právnymi nástupcami a aktíva a pasíva centrálnej banky ZSSR sa nedelili. Delenie aktív a pasív ŠBČS dohodli politické reprezentácie nástupníckych štátov -- SR a ČR. Kurz oboch vznikajúcich mien k starej mene sa stanovil 1:1.
Postupovali ste pri tejto neobvyklej operácii podľa nejakých vzorov, alebo ste vytvorili nový model?
-- Ak by sme pod delením meny rozumeli len náhradu zanikajúcich československých bankoviek a mincí novými slovenskými bankovkami a mincami, tak historických príkladov je pomerne dosť. V takýchto prípadoch sa kolkovalo, frankovalo, prípadne boli automatické emisie nových bankoviek a mincí. Iná vec je delenie ostatných súčastí meny. Takých príkladov je menej. V každom konkrétnom prípade, teda aj v Československu, sa musel voliť špecifický postup v závislosti od konkrétnych podmienok. Už som spomenul, že naším východiskom bolo, že ŠBČS mala dvoch právnych nástupcov, teda aj Národnú banku Slovenska, aj Českú národnú banku. Tento princíp podmieňoval delenie aktív a pasív a determinuje pôsobenie nových centrálnych bánk.
Delenie aktív a pasív muselo byť veľmi zložité. Boli väčšie problémy?
-- Princípy stanovil zákon Federálneho zhromaždenia. Samozrejme, pri praktickej realizácii problémy vznikli. Muselo sa ísť položka po položke, prijali sa nejaké aplikačné pravidlá. Pri niektorých položkách vznikli diskusie. Napokon sa bilancia ŠBČS rozdelila, z hľadiska medzinárodnej akceptácie nevznikli žiadne problémy a nástupnícke banky boli partnerskými finančnými inštitúciami plne akceptované už od svojho vzniku. Otvorenou otázkou tak zostalo len vyrovnanie rozdielu z delenia, čo sa napokon uzavrelo až v roku 2000. Celý proces delenia Československa svet akceptoval a prispelo k tomu aj delenie aktív a pasív ŠBČS. Domnievam sa, že žiadna z nástupníckych bánk z delenia nepociťuje nejaké problémy, naopak, je základom dobrých vzťahov na vládnej úrovni i na úrovni národných bánk.
Vráťme sa k januáru 1993. Kedy sa vlastne rozhodlo o kolkovaní meny a organizačnom zabezpečení menovej odluky?
-- O kolkovaní sa rozhodlo už na jeseň 1992. Výrobu kolkov zabezpečila kanadská tlačiareň cenín Canadian Bank Note. Prvé kolky prišli na Slovensko po vianočných sviatkoch 1992. Samotné kolkovanie prebiehalo za účasti NBS a komerčných bánk -- VÚB, Slovenskej sporiteľne, Slovenskej poľnohospodárskej banky. Ľudovej banky a IRB. Najväčší podiel na prácach mala VÚB, keďže v trezoroch spravovala väčšiu časť zásob československých bankoviek. Všetko sa dialo za významnej pomoci polície. K 8. februáru 1993, keď boli emitované kolkované bankovky, a tento deň môžeme považovať za deň vzniku slovenskej meny, bolo na jedného obyvateľa SR okolkovaných 5 200 slovenských korún. Kolkovanie pokračovalo, okolkovalo sa 86 miliónov kusov bankoviek v celkovej hodnote 27,7 mld. Sk. Platnosť posledných federálnych peňazí sa skončila až v roku 2000 -- išlo o federálne pamätné mince, ktoré boli dovtedy zákonnými platidlami na území Slovenska. Proces náhrady federálneho obeživa slovenským bol dlhý, náročný z organizačnej a bezpečnostnej stránky. Myslím si, že sa zvládol dobre.
Kedy sa začalo pracovať na slovenských bankovkách?
-- Možno prekvapí, že na nových slovenských bankovkách sa začalo pracovať v roku 1990. Vtedy sa ešte nevedelo, že bude samostatná Slovenská republika a slovenské bankovky. Vtedy bol v ŠBČS zámer nahradiť bývalé federálne socialistické obeživo. Na súťažiach sa zúčastnili aj slovenskí autori. Keď prišla chvíľa, že bolo treba zabezpečiť výrobu a tlač slovenských bankoviek, prevzali sa návrhy slovenských autorov zo súťaže. Samozrejme, bolo ich treba upraviť. Bankovky a mince sa emitovali v priebehu roka 1993. Desaťkorunák bol emitovaný v deň vzniku slovenskej meny 8. februára 1993.
Predstavovali ste si pred desiatimi rokmi slovenskú menu takú, ako je dnes?
-- Prvá kľúčová vec, ktorá bola pred NBS v roku 1993, bolo zabezpečenie stability kúpnej sily nových slovenských peňazí a vybudovanie dôvery v menu. Mne sa zdá, že túto úlohu NBS zvládla. Občania a ekonomické subjekty veria v stabilitu kúpnej sily slovenskej koruny. Devízový režim je uvoľnený, ľudia môžu držať svoje aktíva aj v iných menách. V bilanciách bankového sektora vidíme, aká časť úspor sa drží v korunách, aká v iných menách, teda akú dôveru v slovenskú korunu majú. Za desať rokov sa koruna oproti kľúčovým menám -- doláru, marke -- neznehodnotila. Naopak, exaktné prepočty hovoria, že koruna sa oproti týmto menám posilnila. Tým nechcem tvrdiť, že jediným kritériom hodnotenia centrálnej banky je posilnenie výmenného kurzu. Vôbec nie, kritériom skôr je to, ako mena prispela k rozvoju hospodárstva ako celku. Aj z tohto hľadiska možno povedať, že NBS prispela k transformácii hospodárstva, k budovaniu trhového hospodárstva.
Prečo bola koruna už v júli 1993 devalvovaná?
-- V roku 1993 zohrávali veľkú úlohu očakávania. Neboli k dispozícii dôveryhodné údaje o výkonnosti slovenskej ekonomiky, o zahraničnom obchode. Exaktne sa nedalo povedať, či by mala koruna mať k českej korune kurz 1:1 alebo iný. Vo vzťahu k českej ekonomike boli očakávania prevažne pozitívne. Vo vzťahu k SR boli prevažne negatívne, v menovú stabilitu sa veľmi neverilo. Rátalo sa, že koruna bude devalvovať. To determinovalo správanie ekonomických subjektov, ktoré radšej držali aktíva v inej mene. Slovenskej korune nedôverovali. To vyvolávalo tlak na devízové rezervy. K tomu pristúpila dosť nejasná ekonomická politika a rozporuplné vyhlásenia politických predstaviteľov. To všetko spôsobilo, že nebola iná možnosť ako úprava kurzu. Ukázalo sa, že devalvácia bola vhodná, stabilizovala situáciu a umožnila ukotviť ekonomiku, stabilizovať očakávania ekonomických subjektov, ale i cenový vývoj a makroekonomické prostredie.
Druhým významným rozhodnutím bolo uvoľnenie kurzového režimu v roku 1998.
-- V roku 1998 vyvrcholil ekonomický vývoj predchádzajúceho obdobia. Charakterizovali ho vysoké deficity zahraničného obchodu a bežného účtu platobnej bilancie. Bol tu aj vysoký deficit verejných financií. Vzrastala zadlženosť štátu a vytvárali sa neveľmi optimistické očakávania o splácaní záväzkov Slovenskou republikou. Štát musel platiť čoraz väčšie prirážky, aby si vôbec mohol požičiavať. Pri pomerne nízkej inflácii boli úrokové sadzby vyše 20 percent. Vysoké marže sa platili za zahraničné pôžičky. Vláda sľubovala zmenu, tá neprichádzala a NBS použila značnú časť menových rezerv na udržanie kurzu vo fluktuačnom pásme. Napokon NBS od tejto politiky ustúpila, lebo sa ukazovalo, že udržiavať kurz vo fluktuačnom pásme ďalšími intervenciami nie je možné. Som presvedčený, že sme to mali urobiť skôr.
Pred Slovenskom je vstup do Európskej únie i do Európskej menovej únie. Kedy by sme mali pristúpiť k jednotnej európskej mene?
-- Na túto tému sme intenzívne diskutovali a diskutujeme s predstaviteľmi ministerstva financií. Pripravuje sa spoločný materiál o vstupe do EMÚ, ktorý sa prerokuje vo vláde. Základné východisko NBS spočíva v tom, že pre našu krajinu považujeme za prospešný čím skorší vstup do EMÚ. Naša ekonomika je malá, otvorená, s veľkým podielom zahraničného obchodu na HDP. Keby domáce podnikateľské subjekty neznášali transakčné náklady pri operáciách v zahraničnom obchode, tak celá ekonomika by dosť ušetrila. Navyše, v každej malej ekonomike s malým finančným trhom je vždy možnosť ovplyvniť výmenný kurz mimoekonomickými faktormi. Po vstupe budeme mať neporovnateľne vyššiu istotu kurzovej stability, lebo 90 percent zahraničného obchodu pôjde cez domácu menu.
Slovensko by rozhodne nemalo vstúpiť do EMÚ neskôr ako naše partnerské krajiny z regiónu -- Česko, Maďarsko a Poľsko, z dôvodu konkurenčnej nevýhody, podobne, ako sme mali pri investíciách zo skoršieho vstupu ČR, MR a Poľska do NATO. Môžeme vstúpiť skôr, ale nemali by sme vstúpiť neskôr.
Praktický prístup spočíva v tom, že treba splniť niekoľko náročných kritérií. Problém je v tom, ako rýchlo sme schopní tieto kritériá splniť. Za dominantné považujeme stanovisko vlády v Programovom vyhlásení, že prvý možný termín splnenia fiškálneho kritéria je rok 2006, za predpokladu, že externé faktory budú priaznivé. Sú aj ďalšie kritériá, ale nám sa zdá fiškálne kritérium najdôležitejšie. Jedna vec je, čo by sme chceli, druhá, čo dokážeme. Z tohto pohľadu sú kroky novej vlády z hľadiska znižovania fiškálneho schodku povzbudivé, ale, otvorene povedané, sme len na začiatku cesty, na konci ktorej je naše členstvo v Európskej menovej únii.
StoryEditor