StoryEditor

Juraj Hrabko: Vyčarí KDH kúzlo nechceného?

29.09.2006, 00:00
Urputnosť, s akou sa kresťanskí demokrati domáhajú zrušenia amnestií vydaných zastupujúcimi prezidentmi v roku 1998, je naozaj nevšedná. O zrušenie amnestií vydaných Vladimírom Mečiarom a Mikulášom Dzurindom sa usilujú už sedem rokov. Ide o amnestie týkajúce sa zavlečenia syna prezidenta Michala Kováča do cudziny v roku 1995 a zmarenie referenda o dva roky neskôr. V oboch prípadoch mali zakryť násilie štátu voči občanom. Návrh vonia podobným politickým násilím, ale s ďalekosiahlejšími následkami. Iba ním totiž možno prelomiť rozhodnutie súdu.

Urputnosť, s akou sa kresťanskí demokrati domáhajú zrušenia amnestií vydaných zastupujúcimi prezidentmi v roku 1998, je naozaj nevšedná. O zrušenie amnestií vydaných Vladimírom Mečiarom a Mikulášom Dzurindom sa usilujú už sedem rokov. Ide o amnestie týkajúce sa zavlečenia syna prezidenta Michala Kováča do cudziny v roku 1995 a zmarenie referenda o dva roky neskôr. V oboch prípadoch mali zakryť násilie štátu voči občanom.
Návrh vonia podobným politickým násilím, ale s ďalekosiahlejšími následkami. Iba ním totiž možno prelomiť rozhodnutie súdu. Súboj je pritom vedený na vskutku najvyšších poschodiach moci - medzi Ústavným súdom a ústavodarcom. Ústavný súd rozhodol, že právom prezidenta je udeliť amnestiu, pričom "súčasťou tohto práva však nie aj oprávnenie prezidenta akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov".
KDH rozhodnutie súdu nespochybňuje, ale obchádza - rešpektuje, že prezident vydanú amnestiu nemôže meniť a presadzuje, aby to namiesto neho mohol urobiť parlament ústavným zákonom. V praxi to neznamená nič iné, ako zásah moci zákonodarnej do moci výkonnej aj súdnej. Ústavným sudcom sa isto ani len neprisnilo, že niekoho môže čo len napadnúť takto manipulovať s kompetenciami a rozhodnutiami hlavy štátu. Konkrétne systémom, nech si prezident udeľuje milosť komu chce, až parlament rozhodne, či ju dotyčný aj dostane.
Nič na tom nemení ani skutočnosť, že ide o formu návrhu ústavného zákona, na schválenie ktorého je tak potrebný súhlas najmenej 90 poslancov. Podstata tkvie v uzurpácii moci parlamentom, keďže sa tak má stať bez zmeny ústavy. Ak totiž prijmeme úzus, že 90 poslancov môže bez zmeny ústavy schváliť čokoľvek si zmyslí, potom kvalita slovenskej demokracie stojí naozaj na vratkých nohách. Posunuté ďalej - keď ústavná väčšina parlamentu môže obísť rozhodnutie Ústavného súdu, niet dôvodu, prečo by potom napríklad kvalifikovaná väčšina (76 poslancov) nemohla chcieť meniť rozsudky Najvyššieho súdu a obyčajná väčšina parlamentu (najmenej 39 poslancov) obchádzať rozhodnutia ostatných súdov. A choďme až na koniec - ak si parlament nie zmenou ústavy, ale ústavným zákonom vymieni právo zasahovať do moci súdnej, niet dôvodu, aby si neskôr nezmyslel podobným spôsobom zasiahnuť aj do moci výkonnej.
Na to, že ďalší pokus KDH nemá zatiaľ nádej na úspech, poukazuje zloženie súčasnej väčšiny v parlamente, ako aj doterajší príbeh a priebeh predchádzajúcich pokusov zrušiť uvedené amnestie. A to je dobré z dvoch hlavných dôvodov. Prvým je hrozba diktatúry parlamentu - hoci si poslanci už takmer zvykli, že silou 90 hlasov môžu a zmôžu všetko, ide o demokraciu tzv. karpatského typu. V normálnych demokraciách si poslanci uvedomujú, že sú pri práci obmedzovaní znením vlastnej ústavy a že bez jej zmeny nemôžu ani ústavnou väčšinou čokoľvek schváliť. Druhým dôvodom je fakt, že osoby dotknuté amnestiami nie sú vinné, ale ani nevinné - sú amnestované. A isto mali dosť dôvodov na to, aby amnestiu prijali, keďže ju prijať nemuseli.
Akokoľvek je v tomto prípade cieľ KDH - potrestanie zločincov - ušľachtilý a správny, spôsob, ktorým ho presadzujú, je nevkusný a zlý, pretože ohrozuje základy demokratického a právneho štátu. Ale nielen preto. Príbehy týchto amnestií sú popretkávané zločinom najvyššieho rangu - počnúc pošliapavaním základných práv a slobôd, cez zneužívanie štátnych orgánov, pochybných rozhodnutí prezidenta aj Ústavného súdu, až po zakopané a vyplavené mŕtvoly. Nemožno preto vylúčiť, že v prípade, keby boli amnestie naozaj zrušené, by vyšetrovatelia, prokurátori či sudcovia rozhodli nie v neprospech, ale v prospech dnešných amnestovaných. A potom by už nebolo možné povedať ani len to, že sú amnestovaní, ale museli by sme uznať a rešpektovať, že sú úplne nevinní, bezúhonní a ctihodní. Keďže požiadavka na rehabilitáciu jedného z nich už zaznela aj verejne, bolo by aj z toho dôvodu naozaj lepšie, keby KDH na zrušenie amnestií radšej definitívne zabudlo, ako ju oprašovalo.

JURAJ HRABKO, politický analytik

menuLevel = 2, menuRoute = dennik/diskusia-hn, menuAlias = diskusia-hn, menuRouteLevel0 = dennik, homepage = false
08. november 2024 07:09