Vzťah človeka k vlkovi sa vyvíjal tisícročia. Zaujímalo nás, prečo sa práve na túto šelmu dívame s toľkými obavami. Jerguš Tesák zo Svetového fondu na ochranu prírody WWF Slovakia: „Do prvých konfliktov s vlkom sa človek dostal vtedy, keď začal obrábať pôdu a chovať zvieratá. Samozrejme, že vlk občas niečo ulovil. Naši predkovia si však vedeli celkom obstojne pomôcť a vyšľachtili si strážnych psov, ktorí im statok vedeli ustrážiť.“

​V čase šľachtických poľovníckych revírov bol vlk konkurenciou poľovníkom. Páni si chceli uloviť jeleňa, bola to prestíž a vlk bol pre nich konkurenciou, ktorej sa treba zbaviť, a tak vlka plošne hubili, lovili ho do sietí, kopali mu pasce, ba dokonca sa vlky vrátane šteniat trávili strychnínom.

Zvieratá sa nedelia na dobré a zlé
K zážitkom bežného života sa však pridávajú aj mýty a rozprávky. A tu je vlk zakopaný. „Ľudia potrebujú rozprávky a s nimi prichádza delenie zvierat na dobré a zlé. Líška je vraj prefíkaná, hoci ja ako zoológ môžem potvrdiť, že je skôr bystrá a v prírode robí užitočnú prácu, sova zase múdra, medveď maškrtný a vlk, tomu sme prisúdili úlohu záškodníka, ktorý loví nevinné kozliatka či prasiatka. Už dvojročné deti vedia, čo je vlk za príšeru a ich vnútorný konflikt s vlkom sa môže začať. Kým teda neprepíšeme rozprávky, pohľad na vlka sa nemusí zmeniť,“ hovorí ekológ.

Namiesto prepisovania rozprávok však Jerguš navrhuje ešte lepšiu cestu. Poďme do škôl a učme deti, že zvieratá sa nedelia na dobré a zlé, príroda sama osebe nie je dobrá a zlá, je neutrálna a na nálepkovanie sme tu my so svojím ľudským posudzovaním a nutnosťou niečo vylepšovať. „Veľmi nepomohlo ani to, že poľovníci zvykli členiť zver na úžitkovú a škodnú, a tak máme úžitkovú – bažanty, jelene či srny, z ktorých máme úžitok, pretože ich môžeme uloviť a zjesť – a potom škodnú, čiže tú, ktorá nám ide po našej úžitkovej.

Z biologického a vedeckého hľadiska je to nonsens. Zvieratá sú také, ako to nastavila príroda.“ Pýtať sa, načo nám vlk vlastne je, j...