Na svadbu sa chystalo všetko tak, aby sa svadobčanom dostalo to najlepšie, čo bola rodina schopná zabezpečiť – od pokrmov a nápojov až po zážitky. Lebo práve tie v spojení so spevom, s hudbou, tancom a typickými rituálmi robili svadbu svadbou. Aj tu platí, že každý kraj, každá oblasť Slovenska, má svoje tradičné chápanie priebehu svadby, ako aj celkovej prípravy na ňu. Svadbou sa menilo spoločenské postavenie dievčaťa, čo navonok vyjadroval úkon čepčenia. Stávala sa z nej vydatá žena, zmenilo sa napríklad aj jej miesto, kde stávala v kostole.

Manželstvo ako sviatosť

Do polovice 19. storočia sa muži z aristokratických vrstiev ženili pomerne mladí, šľachtické dcéry sa vydávali skutočne ešte takmer ako deti. V meštianskom prostredí sa muži ženili neskôr – pred tridsiatkou, pretože sa očakávalo, že muž svoju rodinu hmotne zabezpečí. Na vidieku pokladali chlapca za mládenca vtedy, keď vedel kosiť, obriadiť dobytok, poorať pole – skrátka zastať mužské práce doma i v gazdovstve. Podobne dievka sa mohla „dievčiť“, ak vedela priasť či variť, teda udržiavať domácnosť v chode a poriadku. Hranice právnej dospelosti sa však časom posúvali smerom nahor, napríklad podľa rakúskeho práva z roku 1811 bol človek plnoletý až po dosiahnutí 24 rokov, na skoršie uzavretie manželstva však stačil súhlas rodičov alebo zákonných zástupcov.

​Svadba bola zložitý a bohatý komplex rituálov a zvykov s vysokým stupňom obradnosti, keďže šlo o dôležitú fázu prechodu z jedného spoločenského stavu do druhého. V kostole sa uskutočnil cirkevný obrad uzavretia manželstva, ale svadba mala aj svoju ľudovú podobu. Rodiny vystupovali prostredníctvom svojich zástupcov, možno ich nazvať svadobnými hodnostármi, ktorí určovali celý priebeh svadby. Ak niekomu zverili funkciu svadobného hodnostára, bol to prejav spoločenského uznania.

Bývalo to tak, že krstný otec každého z mladomanželov vystupoval ako starejší, starosta. Starejší organizovali svadobnú hostinu a boli svedkami pri cirkevnom obrade. Úlohou starejšej, svatky, širokej, teda krstnej matky nevesty, bolo sprevádzať a ochraňovať nevestu celý čas svadby, pomáhať jej pri obradných úkonoch (skladanie venca, čepčenie). Svadobné veselie sa konalo po cirkevnom obrade v dome nevestiných rodičov alebo zároveň aj v rodičovskom dome ženícha.

Ďalším krokom po zásnubách bolo pozývanie na svadbu (niekde povolání, zvanie, pytane). Na rozdiel od súčasnosti, keď sa ujal mestský zvyk písomných pozvaní, spravidla priložených k svadobnému oznámeniu (posielaných dokonca elektronickou poštou), v minulosti šlo vždy o osobné pozývanie. Vykonávali ho v zastúpení mladého páru špeciálne na to určené osoby – družbovia alebo svadobní zváči. Boli označení pierkami, mali zdobené palice, pestré šatky na kabátoch a niekde chodili aj na koňoch. Pokiaľ chodili na svadbu pozývať spoločne snúbenci, a to najmä najbližšiu rodinu, zvyčajne prosili aj o požehnanie. Domáci pozvanie prijali a zváčov pohostili. K pozývaniu patrilo prinášanie obradového pečiva známeho ako poklona alebo radostník. Pozývalo sa aj dva- alebo trikrát v čase ohlášok. Opakované pozvanie malo vyjadriť úctu snúbencov k pozývanej osobe a ich záujem, aby sa na svadbe zúčastnila. Odmietnuť pozvanie sa nepatrilo, znamenalo by to hrubú urážku. Osobitne sa na svadbu pozýval pán farár, pán rechtor, v starších časoch aj richtár.

Kto bol kto na tradičnej svadbe

Ob...