Vznik a vývoj aerodynamických sériovo vyrábaných tatroviek predvojnových typov má na svedomí vtedajší šéfkonštruktér podniku a od roku 1934 aj technický riaditeľ Hans Ledwinka a konštruktéri Erich Übelacker a Erich Ledwinka (syn Hansa Ledwinky). Predovšetkým Übelacker stojí za tým, čo je najviac vidieť, teda za tvarovým riešením karosérií, píše iDNES.cz.
Keď sa v roku 1934 objavila Tatra 77, bolo to ako zjavenie z budúcnosti. Odborná i laická verejnosť nemohla od jej neobvyklých tvarov odtrhnúť oči. Tatra 77 sa zapísala do dejín ako prvý sériovo vyrábaný aerodynamický automobil na svete.
Jej nadčasovosť trochu krotili dve veci. Po prvé mala karosérie ešte drevenú kostru, ktorá sa síce v tej dobe samozrejme bežne používala, ale futuristické auto už by si zaslúžilo niečo lepšie. A druhá vec bola, že Tatra 77 trpela do istej miery výkonovou nedostatočnosťou.
Za zadnou poháňanou nápravou umiestnený vzduchom chladený zážihový vidlicový osemvalec OHC so zdvihovým objemom 2 969 centimetrov kubických dával maximálny výkon 60 koní. Nebolo to veľa, ale vďaka aerodynamickému tvaru dosahovalo vozidlo rýchlosť až 145 kilometrov za hodinu, hoci chvíľu trvalo, než sa tak krásne rozbehlo.
Preto prišla v roku 1935 modernizovaná živšia Tatra 77a, ktorá dostala motor so zdvihovým objemom 3 378 centimetrov kubických a maximálnym výkonom 72 koní. Tatra 77a sa vyrábala až do roku 1938 a z oboch typov vzniklo celkom 255 kusov.
Tatra 87
Už koncom roka 1936 boli dokončené v Kopřivnici prototypy úplne nových aerodynamických vozidiel, Tatry 87 a jej menšej a lacnejšej sestričky Tatry 97. Sériová výroba oboch typov sa rozbehla v roku 1938. Väčšia Tatra 87 sa vyrábala do roku 1950 v celkovom objeme 3 023 kusov, z menšej Tatry 97 vzniklo niečo málo cez päť stoviek kusov, než ju krátko po obsadení pohraničia zarezali Nemci.
Tatra 87 dostala od motoristickej verejnosti prezývku osmička podľa znaku "8" (respektíve "V8" ako vidlicový osemvalec) obohacujúceho z propagačných dôvodov logo výrobcu nad prostredným svetlometom.
Zásadnú konštrukčnú inováciu Tatry 87 oproti predchádzajúcemu typu predstavovala celokovová karoséria. Tá bola čiastočne samonosná a privarená na plošinovom podvozku s centrálnym nosníkom hranatého prierezu na jeho podlahe.
Vozidlo poháňal vzduchom chladený osemvalec OHC s objemom 2 968 centimetrov kubických a výkonom 75 koní. V porovnaní so "sedemdesiatsedmičkami" mala Tatra 87 oveľa menšiu hmotnosť, pohotovostná bola u prvých sérií 1 370 kilogramov, neskôr nepatrne vzrástla. Krátkodobá maximálnu rýchlosť atakovala hodnotu 160 kilometrov za hodinu, no trvalo sa dalo ísť rýchlosťou 130 kilometrov za hodinu.
Prepravná kapacita bola dimenzovaná na dvoch ľudí vpredu a troch vzadu. Pod prednou kapotou našli svoje miesto dve rezervy, batožinový priestor sa nachádzal medzi zadnými sedadlami a motorovým priestorom. Za zmienku stojí prostredný predný svetlomet (pomocný), ktorého vertikálny sklon mohol vodič ovládať.
V roku 1948 sa diali veľké i malé veci. Medzi tie malé, ktoré nenarobili toľko škody, môžeme zaradiť miernu modifikáciu karosérie Tatry 87, na prvý pohľad identifikovateľná úplne zapustenými čelnými svetlometmi.
Užívatelia osmičiek
Tatra 87 patrila do kategórie trochu drahších vozidiel, aj keď zďaleka nie do tých najdrahších. Do svojich garáží si ich kúpili aj niektoré známe osobnosti z Československa i zo sveta, napríklad automobilová pretekárka Eliška Junková, básnik Vítězslav Nezval (že by mu tie básničky toľko vynášali?), divadelný režisér Emil František Burian, americký spisovateľ John Steinbeck alebo nemecký konštruktér a vynálezca "svojho" rotačného motora Felix Wankel.
Počas vojny si osmičky obľúbili vysokí nemeckí dôstojníci, čo možno považovať za vrhnutý tieň na našu legendu. Je pravda, že niektorí, opojení rýchlosťou, mali problémy s jej udržaním na ceste a došli k ujme na zdraví.
Po vojne darovali tatrováci prvú vyrobenú osmičku maršalovi Jeremenkovi, ktorého vojská v rámci Ostravsko-opavskej operácie daný región oslobodili. Druhý poslali do Prahy prezidentovi Benešovi a tretí nechali naložiť do Junkers Ju 352 a poslali ho do Moskvy Stalinovi.
Politické smerovanie povojnového Československa malo zásadný vplyv aj na osudy novo vyrobených Tatier 87. Osmičky z obnovenej výroby sa stávali služobnými vozidlami vysoko postavených súdruhov z množiny úradnej i podnikovej. Často ich začala používať aj novovytvorená Štátna bezpečnosť, skrátka keď pred domom zastala čierna Tatra 87, neveštilo to nič dobré.
Najlepší z najlepších
V roku 2010 vyhrala Tatra 87 silne obsadenú čitateľskú anketu o najlepšie zberateľské vozidlo usporiadanú periodikom The New York Times. Z pôvodného "štartového" poľa pozostávajúceho z 651 vozidiel vybrala porota tridsať najlepších, tie postúpili do finálového kola, kde už samotní čitatelia udelili najviac hlasov práve Tatre 87.
Majiteľom víťaznej tatrovky je akýsi pán Paul Greenstein, ktorý ju niekoľko rokov predtým zakúpil výrazne poznačenú časom a nie je bez zaujímavosti, že na potrebnú rekonštrukciu ju poslal priamo do českých Kopřivníc, do firmy Ecorra zaoberajúcej sa renováciou veteránov.